Informácia o tom, že v Bratislave vystúpila absolútna svetová kráľovna mezzosopránu ešte nikoho o opaku nepresvedčí, no tí, ktorí mali vo štvrtok 13.10.2011 to šťastie sedieť v pohodlných kreslách opery SND zažili to čo možno bez nadsázky nazvať totálnou operou.
Ak by som použil futbalovú terminológiu, na ihrisko Národného divadla vybehla kompletná FC Barcelona (orchester Il Giardino Armonico) s Lionelom Messim v životnej forme. Pravdepodobne nemusím vysvetlovať, že Messim bola v tomto prípade samotná Cecilia Bartoli, pre mňa Diva Absoluta, svojou charizmou a osobným čarom porovnateľná hádam iba s rovnako úspešnou americkou sopranistkou Reneé Fleming.
Na úvod dva postrehy ľudí, ktorí do toho majú čo povedať:
Legendárna profesorka spevu Vlasta Hudecová Ceciliu Bartoli nazvala talentom storočia a skvelý violista a kamarát Jožo Farkaš jej čarovné fluidum vystihol najtrefnejšie, citujem: Miestami sa akoby do nej prevtelil diabol v mužskej podobe a vzápäti je tou najženskejšou ženskou pod slnkom... S obidvomi názormi sa dá iba súhlasiť, cez prsty a uši pani Hudecovej prešli stovky skvelých aj mizerných spevákov a väčsieho odborníka na ženskosť ako je Jožo by sme našli len ťažko. Veď nie náhodou ho nazývam Kristiánom dnešnej doby...
Cecilia vstúpila na pódium Národného divadla štýlom bojovo naladeného toreádora a od prvého momentu ma presvedčila, že prišla zvíťaziť. Nasadenie spojené s nekonečným potešením, ktoré jej spev spôsobuje, vo mne od začiatku vytvorilo puto voči tejto ohnivej žene. Na dve hodiny som sa stal jej najväčším obdivovateľom, hltačom jej bravúrnej koloratúrnej techniky a dojatým poslucháčom jej citlivých pián...
Som nesmierne rád, že som v sále videl Filipa Tůmu a Pavla Remenára, neviem si predstaviť lepšiu lekciu spevu ako tú, ktorú mohli spolu s ostatnými slovenskými opernými spevákmi dostať práve vo štvrtok.
Pre mňa ako pre diváka (a amatérskeho speváka) išlo o dvojhodinový operný orgazmus počas ktorého som prežil celú pestrú škálu emócií, od totálnej eufórie až po ten najtemnejší smútok, ktorý ma dohnal k slziam. Jednoducho, dostal som všetko čo tak veľmi na opere milujem a kvôli čomu pre tento druh umenia dýcham vo dne v noci. Cecila Bartoli rúca bariéry medzi žánrami, miestami som mal pocit, že opúšťa vody klasiky a v náročných sólach s rovnakou istotou vstupuje do jazzu, na čo publikum reagovalo aj typicky jazzovo - potleskom uprostred árie, teda úplne mimo tradičných pravidiel a regúl. Cecilia odkojená na Mozartovi a Rossinim s neuveriteľnou istotou a nekonečným citom predstavila pre mňa neznámu (okrem Händelovho Lascia Ch´io Pianga, tej mrazivej árie z von Trierovho Antikrista) kolekciu árií a piesní z obdobia kastrátov. Som presvedčený, že skvosty od Caldaru, Vivaldiho, Vinciho alebo Araiu zneli vo štvrtok v Bratislave prvý krát a opäť ma potešil fakt, že našinca vie k ováciám strhnúť aj iná ako chronicky známa hudba. Publikum burácalo asi ako La Scala v 1842 po premiére Verdiho Nabucca, výkrikov Brava, nadšených ovácií a pokrikov nebolo konca a ja som bol šťastný, že som súčasťou masy, nad ktorou mohol vtipný scénograf rozbaliť transparent s nápisom „Milujeme operu". Operu, ktorá je plnokrvná a robená na 100 percent.
