Žijeme vo zvláštnej dobe. Každodenná a ťažko prehliadnuteľná mediálna prítomnosť rôznych Martiniek z Turca, farmárov, barmanov, kaderníčok, vizážistiek, eskamotérov s prdiacimi vankúšikmi, teda všetkých tých „ľudových hrdinov“, ktorí sa neprezentujú tým čo vedia, ale tým, čo im bolo Bohom, rodičmi a školou z rôznych dôvodov odopreté, v mnohých mojich citlivejších priateľov vyvoláva pocity začínajúcej depresie. My, bývalé deti, sami seba so sladko-kyslým úsmevom nazývajúce sa „Husákovými“ sme ešte zažili obdobie 90.rokov, keď priestor v médiách dostávali osobnosti, ktoré si ho skutočne zaslúžili a dokázali ho využiť obohacujúco v prospech čitateľa či diváka. No potom sa niečo pokazilo. Sme na dne. A preto nastal čas na džentlemanský, no presný protiúder.
Činohra SND minulý týždeň ukázala cestu. Hlavné čaro Aischylovej ORESTEI (réžia: Rastislav Ballek, dramaturgia: Martin Kubran) totiž spočíva v tom, že je INÁ a vo svojej inakosti mimoriadne vydarená. Iná ako väčšina toho čo našinec doteraz v našich divadlách videl a zažil. Desivých, dekadentných, ale aj vtipných výjavov sa neviete nabažiť, máte pocit, že pred vami ožil obraz Hieronyma Boscha. Iná je nielen vďaka nekonečnému gejzíru neokukaných inscenačných nápadov či v netradičnom pohybe hercov na javisku. Iná je aj vo svojej odvahe a nekompromisnosti. V týchto dvoch parametroch svojej inakosti mi pripomenula tvorbu Larsa von Triera alebo Deža Ursinyho, teda umelcov, ktorí nerobili kompromisy, nesprispôsobovali svoju tvorbu vkusu diváka, neboli mu trápne poplatní, naopak, ten vkus formovali a napokon zvíťazili. A to je ten dôležitý moment, ktorý môže byť silnou zbraňou v boji o diváka.
Akého diváka? Klubového? Intelektuálneho? Festivalového? Koľko ich len v takej Bratislave a v spádovej oblasti +50 km napočítame? 1000, potažmo 2000? Fajn, odohráme 4 Orestei, 4 Oblaky, 4 Coriolanov a môžeme baliť krám. Ale keďže SND je NÁRODNÉ divadlo, musí (slovami režiséra Romana Poláka) ponúkať aj tvorbu, pri ktorej „hrozí“, že z javiska na diváka sem-tam zaútočí aj tá neobľúbená, nechcená a hlavne odpudivá potvora, teda MYŠLIENKA. A vôbec, kastovanie diváka je omylom a pristúpením na hru, ktorej pravidlá píšu mediálne agentúry spolu s obchodnými oddeleniami komerčných médií. A tie na formovanie kultúrnosti svojho diváctva dávno rezignovali. Ich priorita je úplne iná a majú na to právo. Právo ich akcionárov.
Ako pomôcka poslúži nedávna skúsenosť. Mnohí z vás určite poznajú predstavenie Popol a vášeň, v ktorom excelujú páni Martin Huba s Dušanom Jamrichom. Vzhľadom k tomu, že ide o jeden z tých vzácnych titulov (pre každé divadlo priam vymodleným) na ktoré diváci zájdu aj viac ako jeden krát (poznám prípady „fanatikov“, ktorí majú vo svojom portfóliu 5 a viac návštev), môžeme ho pokojne nazvať kultovým. No kult-nekult, každý kto okúsil divadelný biznis, vie, že september a január je z hladiska predaja vstupeniek problematický. Preto sa aj nám v SND stalo, že tesne pred večerom, kedy sa Popol a vášeň hral, bolo v pokladnici okolo 70 nepredaných lístkov. V takej chvíli už neostáva nič iné iba veriť v zázrak (zbytočné...) alebo urobiť rýchlu partizánsku kampaň, trebárs cez Facebook. Pointa? Čuduj sa svete, predstavenie sa naplnilo takmer na „full house“. Zloženie publika bolo vzhľadom k téme hry (dvojhodinový dialóg dvoch starcov, bilancujúcich kritické momenty ich dávno strateného priateľstva) síce z väčšej časti očakávené (teda 40 +), ale v hladisku som napočítal neprehliadnuteľný "kotol", tvorený mladými párikmi (18-25 rokov). Po predstavení nasledoval nekonečný a zaslúžený aplauz, ktorý nikoho neprekvapil. Ja som bol však príjemne šokovaný z niečoho iného. Tipnite si, kto tlieskal najviac? Riaditeľ Činohry SND prof.Emil Horváth na margo tejto skúsenosti navrhol, aby sme nabudúce medzi mladými divákmi urobili anketu na tému: „Čo vás k nám do SND dnes večer priviedlo?„. A mal pravdu...
Naspäť k ORESTEI. Ponúka ideálny mix všetkého čo máte radi. Hrôzu, lásku, akciu, dokonca aj humor. Skvelé herecké výkony hercov, ktorých poznáte nielen z divadiel, ale aj zo svojich obľúbených seriálov. Anna Javorková a Ján Koleník, tvoriaci na scéne milenecký pár, patria momentálne medzi najvyťaženejších televíznych hercov a v druhom prípade budete výkonom „Masláka“ milo prekvapení. Teda, ja som bol. Čo sa týka Anny Javorkovej, tá naozaj nemusí nikomu nič dokazovať. Aj keby na scéne len tak stála a nepovedala ani slovo, išlo by o divácky zážitok. O Robertovi Rothovi v postave Oresta sa inak ako v superlatívoch hovoriť nedá. Jeho neuveriteľne koncentrovaný výkon chutí každému divadelnému nadšencovi. Robert je unikát. Do Táni Pauhofovej sa cez jej Elektru musíte zamilovať. Je dojímavá a neuveriteľne silná zároveň, získa si vaše sympatie a vy jej odpustíte aj to, že spolu s bratom Orestom zosnovala matkovraždu. Keď si k nim pridáte Máriu Kraľovičovú, Leopolda Haverla, Milana Ondríka, Szidi Tobias a mnohých ďalších hercov, zdobiacich každý text na ktorý siahnu, pochopíte, že ste sa ocitli v mimoriadne vyberanej spoločnosti. A to všetko v 3D a vo vysokom rozlíšení!
Preto na záver pozývam všetkých vás, ktorí máte v sebe kus dobrodruha a nebojíte sa nových vecí. Oresteia je pre vás ideálnym adrenalínovým lákadlom. A pozor, obsahuje aj tú myšlienku... :-)
Autor je riaditeľ Centra marketingu SND
