V mojom osobnom vnímaní hudby ako takej existuje jeden dôležitý míľnik, ktorý som pre potreby tohto textu nazval predDFD a poDFD. PredDFD, teda skôr ako sa ku mne dostala moja prvá nahrávka Dietricha Fischera-Dieskaua som patril k mase, pre ktorú znie interpretácia árií a piesní v nemčine podobne ako roztieranie drobných kamienkov štrku po sklenenej tabuli. Už samotná predstava je dosť nepríjemná, nieto ešte vystavovať takému zvuku svoj rozmaznaný sluch.
Až do jedného momentu. Bol december, čas adventu a ja som opäť raz sedel pri milovanom youtube, nekonečnom zdroji skvelých hudobných videí, ktoré tam dobré duše z celého sveta nahadzujú. Ani neviem ako som klikol na „play" pri videu s názvom Der Leiermann. Na obrazovke sa objavila tvár prešedivelého, na prvý pohľad prenikavo charizmatického pána, ktorý bol na tmavom pozadí nasvietený výrazným svetlom z bodových reflektorov. Spustilo sa video začínajúce záberom na koncentrovanú tvár speváka, ktorej výraz dokonale harmonizoval s mrazivo smutnými tónmi klavíra. Po pár taktoch prišla prvá sloha v tom „nepeknom jazyku": Drüben hinterm Dorfe Steht ein Leiermann. Und mit starren Fingern Dreht er, was er kann" (Neďaleko za dedinou stojí verklirár. Skrehnutými prstami hrá ako o dušu.../voľný preklad/). Hudba pokračovala ďalej a mňa si jej zvláštna melódia, tak netypická pre všetko čo som dovtedy počul, v spojení s jazykom, ktorý sa mi zrazu zdal neodolateľne pôsobivý, získavala neuveriteľnou rýchlosťou. Na záver tejto (ako som sa neskôr dozvedel) 24 piesne z cyklu Winterreise od Franza Schuberta (Zimná cesta) som ostal sedieť ako „obarený". V ušiach doznievali posledné akordy klavíra, v srdci sa rozlieval pohár s nekonečným smútkom nad osudom nešťastného verklikára, v hlave sa rodil boj medzi tým čo bolo zažité a novým čo prišlo s predchádzajúcimi sekundami. Nič sa nedalo robiť, išlo sa ešte raz. A potom opäť, tretí, štvrtý, piaty... Der Leiermann znel u mňa v ten večer možno dvadsaťkrát za sebou. A to nepreháňam. Fischer-Dieskau sa mi so svojim neuveriteľne kultivovaným, citlivým a technicky dokonalým prejavom prihováral počas celého toho depresívneho podvečera a bol mi viac ako vítaným spoločníkom v mojej (vtedajšej) osamelosti. Bol to večer, kedy sa môj vzťah k nemeckým piesňam a operám posunul za zlomový bod „poDFD". Odvtedy som si okrem Schuberta obľúbil aj Schumanna, objavil som nielen inštrumentálne, ale aj piesňové diela Brahmsa či Beethovena, dokonca som si zamiloval aj Mozartovu Čarovnú flautu, ktorú som dlho ignoroval práve z dôvodu jej nemeckého libreta. Dnes počúvam „Nemcov" na kilá a ich hudba je pre mňa úžasne obohacujúca. Lebo je iná ako „tá" talianská či ruská. Je nekonečne hlboká, častokrát veľmi smutná, možno menej spevavá a ľúbivá, no o to sugestívnejšia a intímnejšia. Za to poznanie vďačím tomu prešedivelému pánovi, ktorého som objavil vďaka youtube. Ďakujem Vám pán Dietrich Fischer-Dieskau. Odpočívajte v pokoji.
Der Leiermann v podaní Dietricha Fischera-Dieskaua:
http://www.youtube.com/watch?v=sIIS-UgixGE
Viac o Dietrichovi Fischerovi-Dieskauovi:
