Od roku 2011 – po páde „dvojičiek“ v USA, je súčasťou nášho bytia boj proti terorizmu. Úspešnosť alebo neúspešnosť tohto boja vieme len ťažko posúdiť. Situácia v Iraku, Afganistane a boj proti Islamskému štátu sú toho príkladom. Je to však nikdy nekončiaci boj za ľudské práva a rovnosť bytia na tomto svete pre všetkých ľudí, ktorí si vážia život, demokraciu a slobodu.
Pád dvojičiek (2001), útok na metro v Madride (2004) a v dnešných dňoch útoky na satirické časopisy vo Francúzsku a rozširujúce sa do Nemecka, nie sú len útokom na tieto štáty. Je to útok, proti ľudstvu ako takému. Útok, ktorý má vyvolať strach a z neho plynúcu autocenzúru, ktorá sa v ničom inom nelíši od diktátorských režimov riadiacich naše životy. V Európe sme svedkami radikalizácie názorov a riešení, ktoré sú populistické a nemajú nič spoločné s tými skutočnými. (napr. PEGIDA)
Historická skúsenosť Európy nás predurčuje viesť dialóg medzi rôznymi prúdmi konzervatívcov a liberálov, ľudí rôznych vierovyznaní s tými bez vyznania, väčšinového obyvateľstva s menšinovým. Slogan Je suis charlie, tak nie je len vyjadrením solidarity a súcitu s Francúzskom, pozostalými či satirickým denníkom. Predstavuje omnoho viac! Ľudí, ktorí nechcú byť spútaní, ale slobodní, nechcú sa báť o život, ale chcú žiť v slobodnej, demokratickej a tolerantnej spoločnosti. A to všetko v rámci jasných pravidiel, zodpovednosti za svoje konanie a akceptácie názoru druhého.
Ďakujem za šírenie aj na VYBRALI.SME.SK
