Niekedy inokedy.

Zaspala som na odpornej nemocničnej posteli, v ešte odpornejšej nemocničnej izbe na uzatvorenom oddelení. ( Ale čo som chcela? Veď presne o to mi išlo, dostať sa na psychiatriu )Kedže mi pobrali všetky veci, v rátane hodiniek, čas neviem, zrazu sa na mňa niekto zvalil. Prebrala som sa jedným "šupom" samozrejme z pocitom neuveriteľného strachu, čo to do pekla je?! V izbe bola totálna tma, ani na špičku nosa som si nedovidela. "Adrejka?" Spýtala sa osoba ležiaca na mne."Nie" Odpovedala som a poprosila aby dotyčná osoba zliezla." Máš cigu?" Opýtala sa a konečne zliezla." Mám " " Tak daj, a poď fajčiť ak chceš " Ó aké milé, niekto úplne cudzí ma volá na cigu.Ale koľko je hodín do pekla?! Pýtala som sa sama seba, neznášam keď neviem koľko je hodín. No nevadí, vyjdeme na chodbu a u sestričky si pozriem čas. Vyšli sme teda na chodbu, sestrička mala zatvorené dvere, takže čas mi bol neznámy aj naďalej. Ako sme si tak vykračovali s tou osobou na WC ( kde sa chodievalo fajčiť ) Konečne som ju aj videla. Bola to malá, chudulinká osôbka, ktorá mohla mať tak okolo 40 rokov. Pri fajčení sa mi predstavila ako Anička, vrhla sa na mňa a začala monológ o tom, ako je rada že som tam a mnoho mnoho nezmysleností,koniec-koncov, veď psychiatria. Dofajčili sme a pobrali sa späť na izbu. Sestrička už mala dvere otvorené a tak som si rýchlo zistila čas, boli dve hodiny. Vážený. Dve hodiny v noci. Keďže Anička ma počas celej celučičkej noci v jednom kuse otravovala a pýtala si cigi, noc nemala konca kraja. Už v prvú noc som vedela, že Anička je tam fakt oprávnene, a že je naozaj chorá. Keďže ja som nastúpila v pondelok a v utorky býva velká vizita ( mimochodom nikdy som neležala v nemocnici, netušila som čo je veľká vizita ) tak ste mali vidieť tie behačky sestričiek, upratovačiek, sanitárov a pod. pracovného zdravotného personálu, pred tým, než prišli lekáry. To bolo rošambo :-). No ale po poriadku, skoro celú noc som nespala,a keď som sa konečne dočkala tak vytúženého rána, hneď veľká vizita. Fúha, pomyslela som si. Som tam predsa len prvý deň, tak čo so mnou zamýšľajú?! Čo budú páni, lekári chcieť?! Čo sa budú pýtať a pod. Ale prišli, prišlo ich asi 5 všetci chlapi. Anička na strele ako prvá, evidentne tam bola veľmi dlho, súdiac podľa pohladov lekárov medzi sebou a tým ako pred nimi stála a prešlapovala z nohy na nohu a tak ďakovala za vyliečenie, že sa jej len spýtali ako sa má a išli k ďalšej, tá druhá spolupacientka, ležala na posteli, nepovedala nič, nereagovala na nič, na žiadne otázky, jednoducho len ležala a pozerala do stropu. Prešli teda ku mne: ( v hlave sa mi omielalo tisíc odpovedí na otázku, ako sa mám?, že nikdy pred tým by som ich toľko nenašla ) Ale nič, mladý lekár ( vyzeral ako by mu práve dali diplom do ruky ) sa obrátil k lekárom a povedal: " Pacientka prijatá včera v noci, ešte som s ňou nehovoril" Obrátil sa ku mne a povedal: " Porozprávame sa neskôr " A už ich nebolo. Zatvorili dvere a zostalo ticho. Prekvapil ma ten obrovský záujem o mňa a môj problém, ale v zápätí som bola rada, že sa ma nakoniec nič nepýtali, veď ich bolo toľko, určite by som sa zakoktala. Takže paráda, a čo teraz?! O tom nabudúce :-)