Občas vás pri návšteve s niekým zo zahraničia oblieva pocit hanby, ako v prípade bratislavskej Hlavnej stanice či Žiliny. Niekedy to nie je tak zlé, ako napríklad v Petržalke, Humennom, Poprade či práve zrekonštruovanej Trnave. V skupine zrekonštruovaných je aj stanica Piešťany. No už asi dva roky potom vidieť, že budova a jej okolie je na ceste vyzerať veľmi skoro tak, ako predtým.
Najhoršie na tom je, že vôbec nejde o obrovské problémy. Napríklad niekto odlepil z mramoru rám na oznamy a kúsky zaschnutej lepiacej hmoty teraz zostali na stene. Alebo na široké parapety z vonku si nemôžete odložiť vak, pretože neboli nikdy utreté. Použitá omietka tiež priťahuje hmyz, ktorý robí na stenách malé, ale viditeľné zhluky pavučín. A, samozrejme, čarbanice s fixkami po stenách, najmä v tuneli.
Ak sa tieto viditeľné prejavy nečistôt začnú hromadiť, od istého bodu sa k priestoru všetci začnú správať veľmi zle, odhadzovať odpadky na zem, pridávať ďalšie čarbanice... a možno je to tak, že na konci bude prednosta posielať na centrálu list, že treba urobiť veľké čístenie. Dostane odpoveď, že na to nie sú peniaze. Cestujúci sa nakoniec musí prechádzať priestormi, ktoré sa normálnemu človeku hnusia.
Na druhej strane, na mnoho staniciach vidieť osobný vklad a starostlivosť personálu - nástenky, kvetináče, dodatočné oznamy a informácie v prospech cestujúcich.
Ten obraz všetci poznáme. Pri opadnutej omietke na rohu parapety okienka vidieť za výzbrojou agresívnych oznamov sedieť predavačku. Čaká na to, aby vyklikala v systéme lístok a uložila peniaze do kasy. Zhruba to, čo bežne vo svete robí automat, alebo čo si urobí na internete človek sám. Zaujímalo by ma, koľko času za okienkom presedia nečinne, čakajúc na zákazníka.
Problematika je určite omnoho komplikovanejšia, ale spoza počítača na blogu si to môžem dovoliť zjednodušiť. V supermarkete musia predavačky a predavači využiť každú minútu, aj na železniciach by niekto mohol priebežne zatierať čarbanice a metlou vymiesť pavučiny. Zamestnanci denne prechádzajú okolo nečistôt, ktoré sa dajú v skutočnosti odstrániť bez veľkých nákladov priebežne. Nehovorím, že predavačky majú vybiehať na chodbu s handrou, ale že celé roky nevidím snahu systémovo presunúť peniaze z oblastí, kde sa plytvá do oblastí, kde treba pridať. Nakoniec, možno to vôbec nie je personálom staníc. Ale isté je, že niečo je nastavené zle.
V skutočnosti na to, aby bola stanica v Piešťanoch pekná a čistá, stačí deň roboty niekoľkých ľudí, raz za čas. Na špinavý múr sa tridsiata čarbanica pridáva ľahšie, ako prvá na čistý. Skutočnosť je ale taká, že zrhuba každé tri mesiace, čo sa do Piešťan vraciam, vidím len čoraz väčšie znečistenie.
Vôbec nejde o ojedinelý prípad. Ide mi skôr o poukázanie na exemplárny prípad, keďže prestávam mať chuť sa na neporiadok stále len pozerať. Piešťany patria medzi najlepšie udržiavané mestá na Slovensku. Bolo skvelé vidieť práve na tejto stanici lešenia a robotníkov. O to viac ma mrzí, že práve tu je starostlivosť o priestory pre zákazníkov slabá. Nakoniec pod znakmi Európskej únie na tabuliach o rekonštrukcii aj tu vidíme len slovenskú špinu.
