Nedávno sa s priateľmi vybrali pešo zo zastávky tatranskej električky na Popradské pleso. Nie je to žiadna ťažká turistika, väčšinu času idete po asfalte. Vodopády, vrchy a zástupy stromov po stranách míňate ako zasklené exponáty v múzeu. Pokocháte sa, idete ďalej. Príliš sa nezadýchate.
Vždy som mal pocit, že do tajného klubu ľudí, ktorí sa štverajú na kopce a trávia voľné dni v horách, patria len ušľachtilé bytosti, ktorí z ruky do úst kŕmia srnky a po ceste objímajú stromy. Prejsť zo zastávky električky pešo na Popradské pleso je veľmi ľahké a možno je to práve táto nenáročnosť, ktorá rozširuje prírodomilcov o širšie masy.
Presnejšie povedané, masy bordelárov.
Im zrejme defilé úkazov po stranách cesty pripomína skôr kráčanie nákupným centrom a míňanie obchodov. Pretože presne tak, ako v nákupných centrách zahadzujú obaly svojich žuvačiek, plechovky od energetických nápojov, cigariet a cukríkov, tu to robia tiež. Nie do koša, ale na zem. Odpadkové koše tu totiž nie sú. V našom krátkom pešom výlete patril okrem vodopádov k významným exponátom aj všetok neporiadok. Vrátane obrovskej, dažďom premytej a nasiaknutej použitej detskej plienky.
Chcel by som vedieť, čo sa deje v mysliach týchto ľudí, ktorí aj dajú pred nákupným centrom prednosť lesu, ale stále sú schopní bez mihnutia oka zachodiť v lese na zem plechovku. Aj dve, keď sú v dvojici. Čo presne je v ich hlavách, ktoré sa prišli potešiť prírodou, no zároveň ju ničia? Predstavujú si, že tí, čo objímajú stromy, chodia pred nejakou záverečnou s veľkým modrým igelitom?
Viem tolerovať servítky po použití prírodnej toalety. Inštalovať záchody na rušné turistické trasy v chránenom území je asi vážne problém a tú servítku dážď čoskoro rozpustí. No celú cestu vyhádzať na zem niekoľko desiatok obalov z hašlieriek, celú hodinu kráčania, obávam sa, že to musela v jednom šíku urobiť celá rodina.
Som presvedčený, že tu pomôže jediné - viesť za ručičku. Na začiatku trás vysvetliť, čo odpad spôsobuje, ukázať škaredé fotky, a hoci aj dať možnosť odtrhnúť si vrecko na svoj odpad a odkladať ho tam. Zapálenejších vyzvať priamo na zbieranie. A na záver trasy, aby samo vrecko s pozostatkami Hašlieiriek neskončilo v tráve, pridať smetiak. Na tabuliach, ktoré sa počas trasy snažia chodcom približovať tvory, ktoré obývajú v okolí, spomenúť aj priateľskú výzvu na udržiavanie čistoty. A potom pravidelne chodníkmi previesť kombajn dobrovoľníkov s vreckami, ak sa tak už nedeje.
Nie luxus, ani štíty v hmle. Toto je skutočná galéria prechádzky Tatrami, výstava ignoranstva, ktoré sme si do prírody nainštalovali.
A ja, poučený, si nabudúce beriem vrecko na odpad.
