Priletel som doViedne a odtiaľ ešte vlakom do Prahy. Je štvrtok večer a v piatok doobeda si dám aeróbny tréning kvôli pochodu. Poobede idem na návštevu, takže na aklimatizáciu nemám čas. Spím akože štyri hodiny, ale budím sa. V sobotu vstávam o 2. hodine a na štarte v Prahe v Hájích som o 4:30. Cestujem s organizátorom Mirkom. Štart je teraz nastavený na 4:50, čiže o desať minút skorej ako obvykle, čo mi dáva jeden kilometer k dobru.
Na začiatku sa vždy ide príjemne. Mám obavy o dážď. Celý čas nad nami visia mraky. Našťastie nás potrápil iba vietor. Idem s parťákom Michalom, ktorý je dosť vysoký a má pohodový krok. Keď pridá, tak musím riadne kmitať. Asi po 15 km však si dám dole batoh a Michala už neuvidím. V cieli bude mať náskok dve hodiny. Na prvú kontrolu po 30 km do Týnce mi to trvá asi 4:30. Čas ešte nie je zlý. Vždy sa tam teším na kolu a koláč. Natiahnem nohy a idem ďalej. Občas s niekým držím krok. Bežci sú už dávno vpredu. Každá ďalšia kontrola nasleduje po cca 14 km, čo znamená cca 2.5 hodiny.
Na kontrole v Neveklově si sadám na chvíľu do reštaurácie a nohy mi stvrdnú poriadne. Svalovku už do konca neprekonám. Nádej na osobák sa rozplynula. Ani hecovanie nepomohlo. Na ďalšej kontrole v Kosové Hoře sa ešte naťahujem, ale situácia sa už nezlepší. Ale mám lepší pocit, lebo už počítam kilometre do konca. Približne na rovnakom mieste ako každý rok sa nachádza tajná kontrola. Neviem, prečo je tajná, keď ju vždy nájdem :-). Vždy sa tam tvárim hrozne a organizátor Mirek mi oznamuje, že zostáva už len 8 km do konca. Pre koncom ešte idem spolu s turistom z IT, takže čas beží lepšie. On do cieľa dobehne, mne sa však nedarí.
V cieli som dojatý. Celkový čas bol 13:08 hod. Cestou som takmer neodpočíval. Vlastne len na kontrolách a v reštauráciách. Odmenou je mi plastová botička teraz v rúžovej farbe a magnetka za trasu 70+ km. Na chodidlá sa nedívam a dobre robím. Cestu do Prahy zaisťuje autobus, ale čakáme pol hodiny a nič. Idem teda autobusom do Heřmaniček, kde nám za chvíľu prichádza vlak do Prahy. Našťastie si sadnem. V Prahe ľudia vystupujú a kráčajú po peróne ako chromí. Až je nám z toho smiešne. Do izby prichádzam okolo 22. hodiny. Nejak mám pocit, že Rudohorská stovka je ľahší pochod ako Praha - Prčice. Myslím, že je to tým, koľko asfaltu je na trase.
Ráno odchádzam pendolínom doKošíc. Pri mne sedia štyria turisti z Prešova. Tí išli trasu 30 km. Napriek svojmu veku sú stále aktívni. Jazda spolu príjemne ubieha. Niečo aj pospíme. Poobede som v Košiciach. Cesta vlakom rýchlo ubehla.
