Môj syn: „Tati, a prečo si dnes bol tak dlho v tej politike?“
Ja: „Lebo sme sa rozprávali o takej jednej dôležitej veci a to niekedy dlho trvá.“
Môj syn: „A čo to bolo?“
Ja: „Prokuratúra.“ (tu by moja žena prevrátila oči, že čo za slová to malému súkam do hlavy)
Môj syn: „A čo je to kokatúra?“
Ja: „Prokurátori, to sú takí, čo kontrolujú policajtov. A my hľadáme ich šéfa.“
Môj syn: „A to si ty?“
Ja: „Nie, to nie som ja, to bude niekto iný.“
Môj syn: „A to zajtra bude?“
Ja: „Nie, najskôr musíme vymyslieť pravidlo, podľa ktorého ho vyberieme, povieme, že kto bude ten šéf.“
Môj syn: „Počkať, tati, viem, viem, skúste en ten týčky dva špendlíčky, to je taká pesnička, že keď ju skončíš, tak ti prst padne na toho, kto je ten pravý.“
Ja: „(smiech) No to si ma pobavil, Tadeáško, to je dobrý nápad.“
Môj syn: „Tak ja poviem mamine, že zajtra nejdem do škôlky, ale pôjdem s tebou do politiky.“
Mimochodom, nejde o dva, ale len o jeden špendlíček, mrňavejší ako ten z nástenky. Ono totiž jediné, čo tá „bieloruská“ (courtesy of poslanec Kaliňák) novela rokovacieho poriadku robí, je to, že mení 75-ku na 76-ku. Podľa súčasnej úpravy rokovacieho poriadku vám pri plne obsadenom parlamente na tajnú voľbu stačí 75 hlasov, lebo národná rada na uznesenie o verejnej voľbe potrebuje prostú väčšinu. Ak by prešla navrhovaná novela rokovacieho poriadku, potrebovali by ste na tajnú voľbu o jeden jediný hlas viac: namiesto sedemdesiatich piatich sedemdesiatšesť hlasov.
Ja netvrdím, že tá novela je úplne imúnna voči akýmkoľvek výhradám, vôbec nie. Ale nazývať navýšenie konkrétnej procesnej väčšiny o jeden hlas zlomením chrbtice demokracie je predsa len pekná haluz. To už radšej tie detské pesničky.
