Uchopili sme to relatívne svojsky. Tu je úvod, v ktorom to vysvetľujem:
„Táto učebnica má dve ambície. Tou hlavnou je pomôcť študentom práva naučiť sa myslieť ako právnik a zároveň byť schopný sa od tohto myslenia v prípade potreby oslobodiť. Inými slovami, naučiť sa rozlišovať medzi externou a internou perspektívou v pohľade na ríšu práva, na jej inštitúty, normy, osoby, orgány a ďalšie jej stavebné prvky.
Americký právny filozof Paul Kahn hovorí, že právnici na to, aby fungovali nielen ako nástroje práva, ale aj ako nástroje spravodlivosti, potrebujú okrem praktickej zručnosti tiež schopnosť nahliadnuť právo ako kultúrny a spoločenský jav - jav, ktorý sa nevyčerpáva súborom platných právnych pravidiel, ale je ovplyvnený a sám ovplyvňuje široké spektrum medziľudských a medziinštitucionálnych väzieb, počnúc neuro-biologickými a sociálno-psychologickými mantinelmi ľudskej existencie, pokračujúc súradnicami dejín politických inštitúcií a (ne)končiac napríklad mikro- a makro-ekonomickými aranžmánmi. Jednoducho potrebujú schopnosť pozrieť sa na právo očami nezávislého pozorovateľa, ktorý nie je viazaný jeho aktuálnymi pravidlami, ale sa dokáže s porozumením pozrieť na ich rodokmeň, na východiská ich tvorby, a na ich dopad na spoločnosť a na človeka.
Bez takejto schopnosti sa múdrosť právnika obmedzuje na techné, remeselnú zručnosť, ktorej chýba hodnotová kotva. Je dôležité poznať stromy a vedieť čítať v ich letokruhoch, ale kto chce rozumieť celému lesu, potrebuje viac; potrebuje vedieť, ako sa les tvorí a obnovuje, čo tvorí a čo naopak oslabuje jeho rovnováhu, čo si, v pojmosloví ošúchaných vtipov, môže dovoliť medveď voči líške a čo líška voči zajacovi, kedy čo zarastá machom a ako do lesa nepustiť lykožrúta.
V Aristotelovej gréčtine existovali štyri vrstvy poznania: doxa ako presvedčenie, techné ako remeselná zručnosť, phronesis ako praktická vedomosť a episteme ako skutočné poznanie základov. Našou epistemologickou ambíciou je ponúknuť študentom práva poznanie jednak štruktúry práva ako normatívneho systému a jednak jeho zasadenia do širšieho vzťahu človek - spoločnosť. Súčasťou tejto štruktúry sú normy, pojmy, vzťahy, inštitúcie, čas, priestor, ľudia, kultúra a dokonca aj príroda. A ich vzájomná interakcia. Viac, ako rôzne „odrážky" a trojslovné definicíe, ktoré sa dajú ľahko zamapätať a zarecitovať na skúške, sme preto chceli ponúknuť tvorivú úvahu a pohľad pod povrch, za zrkadlo bežnej rozpravy o práve.
To, čo by absolventa teórie práva malo odlišovať od laika, nie je len schopnosť rozumieť rozdielu medzi platnosťou a účinnosťou právnej normy alebo medzi tvorbou právnych predpisov a ich aplikáciou, ale aj - a možno najmä - schopnosť rozumieť dôvodom, pre ktoré tam tie rozdiely sú a ako sa ich rešpektovanie alebo naopak popieranie prejavuje v živote spoločnosti ako takej. Rozumieť tomu, čo tvorí krvný obeh právneho systému, čo jeho údy a čo jeho centrálnu nervovú sústavu.
Svojim spôsobom je tento predmet analógiou toho, s čím sa medici stretávajú pri štúdiu anatómie. Je to ťažké učivo, mnohé z toho príde človeku aj zbytočné vedieť, ale ak sa mu to raz dostane pod kožu, ak sa raz naučí vnímať právne javy technicky aj hodnotovo kompetentným spôsobom, už ho to poznanie nikdy nezradí. Absencia tohto poznania mu naopak bude robiť prekážky aj v praxi, pretože tak ako bez znalosti anatómie z človeka nikdy nebude dobrý chirurg či gastroenterológ, tak bez znalosti teórie práva niet ani dobrého sudcu, ani dobrého advokáta. Áno, výkon právnej profesie dnes akoby často spočíval len v tom, kto koho pozná, s kým si čo odpil a kto mu je za čo zaviazaný, resp. vice versa. A všetko ostatné akoby bolo na obtiaž. Toto táto učebnica nemôže a nechce riešiť, ale ak pomôže k poznaniu práva a spravodlivosti čo len pár desiatkam právnikov, budeme spokojní.
Druhou našou ambíciou je ponúknuť niektoré pôvodné doktrinálne úvahy a závery práve praktikom práva, t.j. sudcom, advokátom, podnikovým právnikom, profesionálom vo verejnej správe, a tak podobne. Časť z matérie, obsiahnutej v tejto učebnici, ide nad rámec toho, čo je pre prváka či druháka na právnickej fakulte nevyhnutné vedieť. Ale, a hádam to neznie príliš neskromne, to občas pomôže v orientácii v niektorých základných pojmoch ľuďom, ktorí už sa právom živia.
Už z tohto predslovu je zrejmé, že občas použijeme živší jazyk a kvetnatejšie prímery, než vo vysokoškolských učebniciach býva zvykom. Robíme tak nielen s cieľom čitateľa upútať, ale najmä s cieľom predstaviť mu právo ako mnohorozmerný jav, ktorý má hlboké korene a širokú korunu, vrhajúcu tieň na každodennú realitu človeka a spoločnosti. Zaujíma nás právo nielen ako výsledok výkonu verejnej moci, ale aj ako odraz kultúry a tradície."
Na ukážku obsah prvej kapitoly:
Kapitola I. - Človek, spoločnosť a štát
1.1 Človek ako tvor spoločenský
1.1.1 Spoločnosť ako prejav slobody
1.1.2 Spoločnosť ako prejav nutnosti
1.2 Sloboda a moc
1.2.1 Sloboda
1.2.1.1 Negatívna sloboda
1.2.1.2 Pozitívna sloboda
1.2.2 Moc
1.3 Odôvodnenie moci
1.3.1 Weberova typológia legitimity
1.3.1.1 Tradícia
1.3.1.2 Charizma
1.3.1.3 Formálno-právna racionalita
1.4 Teórie vzniku štátu
1.4.1 Deskriptívne teórie vzniku štátu
1.4.2 Preskriptívne teórie vzniku štátu
1.4.2.1 Tradicionalistické teórie
1.4.2.2 Mocenská teória
1.4.2.3 Teória spoločenskej zmluvy
1.5. Štát
1.5.1 Štát ako sociálna realita a ako právny koncept
1.5.2 Znaky štátu
1.5.2.1 Všeobecne
1.5.2.2 Primárne znaky
1.5.3 Povaha štátnej moci
No a ako kompenzáciu tým, ktorí sa dočítali až sem, úryvok z mojej predchádzajúcej tvorby, Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii, kapitola Tantrický konštitucionalizmus:
„...Pôvodca všetkej moci štátu zostáva v oboch verziách viac-menej otravnou entitou, ktorá potrebuje osvietené vedenie, ktorej prípadná samosprávna emancipácia akoby z definície musela voňať krvou a ohňom, a ktorá pre establišment plní presne takú úlohu, akú pre hokejistov plní maskot pri dverách striedačky: je dobré, že tam stojí, že oň vieme zavadiť pohľadom a že nás tľapkáva po pleciach, ale do toho, čo robíme na ľade, sa nemá čo starať. Z ľudu sa stalo ceremoniálne logo demokratického právneho štátu, „neznámy vojak", ktorému sa tak po krylovsky vzdá hold pred voľbami a pri slávnostných príležitostiach.
Napokon, číselná redukcia suverenity ľudu na relatívne náhodnú väčšinu nie je ničím iným, než ústavno-politickou reflexiou princípu, ktorý túto spoločnosť pohodlia a spotreby definuje v jej podstate: instant gratification, okamžité uspokojenie akejkoľvek momentálnej potreby, čím jednoduchšie, tým lepšie, nech môžu rýchlo prísť iné potreby a ich okamžité uspokojenie.
Napriek tomu trvám na tom, že riešením ohavne jednoduchého pôrodu suveréna v slovenskom ústavnom systéme nesmie byť jeho zverenie do ústavnej starostlivosti láskavého samovládcu, ktorý svoju moc neopodstatňuje súhlasom tých, ktorým vládne, ale tautologickým odkazom na vlastné chápanie vlastného významu. Tým riešením nech je čosi, čomu sme sa kedysi mnohí museli učiť: nech nestačí trojpätinovým vrutom odzátkovať fľašu, naliať a vypiť, ale nech sa fľaša najskôr zohreje či ochladí na izbovú teplotu, potom sa v karafe dekantuje, potom sa z karafy tou správnou nálevkou preleje do toho správneho pohára, najskôr ovoňať, až potom zatočiť a ovoňať znovu, opáčiť farbu a jas, a až potom, senzoricky aj citovo uspokojený úsilím, ktoré bolo potrebné vynaložiť, sa smiem odovzdať tomu najvďačnejšiemu, prvému dúšku. Ak by som sa nebál, napísal by som, že ono „cválanie ku klitorisu", pred ktorým varuje riaditeľ školy v Zmysle života (Lietajúci cirkus Montyho Pythona),[1] potrebujeme vymeniť za tantrický model ústavodarnej normotvorby."
Ach, sladká sloboda vedeckého písania. J
[1] Celý scenár v angličtine je k dispozícii tu: http://sfy.ru/?script=mp_meanlife, scéna s poučením o správnej podobe predohry je približne na konci prvej tretiny.
