Petičná akcia na ochranu súčasnej výšky príspevku do druhého pilieru je dobrý nápad. Má len jednu chybu - že nie je výsledkom dohody občianskych iniciatív, ale opozičných strán. Tie tak svojim voličom odkazujú hneď dve veci naraz: my sme bezmocní a vy nás nepotrebujete.
Ak „lídri" opozície nechcú pôsobiť ako stádočko, panicky pobehujúce od jedného konca ohrady k druhému, nemôžu zdupkať z jedinej regulárnej arény politického zápasu, ktorou je v normálnych krajinách parlament. Spoločný postup opozície, spočívajúci v prenose jej pôsobenia z parlamentu „na ulicu", demonštruje okrem nedostatku inštinktov aj jej bezradnosť a mocenskú bezvýznamnosť.
Iste, že petičná akcia môže splniť svoju úlohu, už sa to napokon raz stalo. Ale ako paralelný vektor verejného tlaku, nie ako hlavný prúd opozičného úsilia. Žiadny z mimovládnych „lídrov" nedostal mandát na to, aby niekde zbieral podpisy, pretŕčal sa v pouličných výboroch a snažil sa splynúť s pospolitým ľudom, ale aby ho zastupoval v odborných a politických stretoch s predstaviteľmi vlády. Z vlastnej iniciatívy a vlastným spôsobom, nie tak, že šéf rozdá úlohy a v podhradí sa rozbehnú preteky, kto ju splní rýchlejšie a lepšie.
Medzi dnešnými deviatimi percentami a návrhom vlády je dosť veľký priestor na to, aby sa doň opozícia pokúsila vtesnať niečo použiteľné. V tomto štáte kompromis na ľudí aj tak vždy pôsobil lepšie, než pólové možnosti. Lenže namiesto snahy o rozumnú dohodu, založenú na kvalifikovanom odhade výnosov a nákladov, pozorujeme z oboch strán zákopovú ideologickú vojnu, vedenú na úrovni zástupných argumentov. Niežeby ideológia nemala v tejto debate svoje miesto; ideové seba-vymedzenie azda nič nedokumentuje lepšie, než názor na mieru osobnej zodpovednosti občana za jeho životnú úroveň v post-produktívnom veku. Ale nie je to celá téma.
Hlavný prínos súkromného sporenia spočíva v dlhodobom rozložení bremena, ktoré štát nesie pri realizácii ústavného práva svojich občanov na dôstojné zabezpečenie v starobe. Otázka, ako toto bremeno rozložiť čo najúčelnejšie, nemá nepochybnú odpoveď. Ak totiž ľudia, ktorí dnes začínajú navštevovať stredné školy, budú o dvadsať rokov tvoriť jednu "namakanú" generáciu, ktorá svoju menšiu relatívnu početnosť (relatívnu vo vzťahu k ľuďom, o ktorých sa bude musieť starať) bude schopná kompenzovať zvýšenou kvalitou výkonu a bude teda schopná požičať si za výhodnejších podmienok, než za akých si na dôchodky musíme požičiavať dnes, môže mať dnešná redukcia druhého piliera ekonomické opodstatnenie. Ak naopak bude popri rastúcom verejnom bremene klesať schopnosť ďalších generácií ho niesť a teda ponúkať veriteľom dôvody pre ich investičnú dôveru, dnešné oslabenie druhého piliera v prospech toho prvého zatína nad hlavami našich detí sekeru, rozsahom podobnú gilotíne.
O tom, ktorý z príbehov nás čaká, sa dnes nerozhoduje na schôdzach národného frontu rozvoja a solidarity, ale v školách. Mám však dôvodnú obavu, že vláda nepreferuje jednu verziu slovenského príbehu pred inou, ale že sa rozhodla jednoducho si peniaze, ktoré potrebuje, vziať odtiaľ, kde sú, bez ohľadu na to, koľko za ne ako viacgeneračné spoločenstvo zaplatíme.
Ak sa mýlim a Fico svoj programový záväzok k strategickému vládnutiu berie vážne, potom ešte existuje reálna šanca dosiahnuť dohodu v prospech občanov tohto štátu, aj tých, ktorí dnes majú päťdesiat plus, aj tých, ktorí majú pätnásť plus. Spočíva v ideologicky nepredpojatej komunikácii o, napríklad, možnosti zaviesť strop na odvody do druhého piliera pre vysoko zárobkové skupiny (9 percent, ale len do určitej sumy, od nej výlučne prvý), možnosti viazať zníženie odvodov do druhého piliera na priebeh konsolidácie (postupný návrat k deviatim percentám) či možnosti zaviesť plnohodnotnú dobrovoľnosť na vstupe aj na výstupe, spolu s ďalším znížením poplatkov DSS za správu. Úprava prvého piliera na úrovni indexácie dôchodkov a určenia väzby medzi odchodom do dôchodku a priemerným vekom dožitia je pri každom variante samozrejmosťou.
Nejde teraz o komplexný návrh, ja ho zatiaľ nemám, "len" ho spolu s ľuďmi, ktorí tomu rozumejú lepšie, ako ktokoľvek iný v štáte, hľadám. Ide o potrebu vymaniť sa z kazajky barikádového boja a nájsť model, ktorý sa o dva alebo štyri roky nebude znovu meniť. Odmietam sa totiž zmieriť s predstavou, že niekomu, kto je rodič, by mohlo byť úplne ľahostajné, ako bude štát vyzerať v čase, keď on už svoju funkcionársku kariéru vymení za rekreačné vinohradníctvo. A pritom naozaj netreba zabezpečiť tých pätnásť generácií dopredu. Stačí tej, ktorá bude prvá na rane, nezavesiť na krk náhrdelník z mlynských kameňov.
