Leško píše, že zvolenie toho muža za starostu Richnavy je negatívnou externalitou, ktorú nie je možné tolerovať len preto, lebo bol demokraticky zvolený a že treba hľadať spôsob ako dosiahnuť, aby takíto „pologramotní" ľudia nemohli byť za starostov volení, pretože na výkon takejto funkcie nie sú spôsobilí.
Akokoľvek by som chcel, neviem to čítať inak, ako volanie po podmienení prístupu kandidátov k voleným funkciám preukázaním ich plnohodnotnej gramotnosti. Je to z viacerých dôvodov otrasný nápad.
Základným východiskom a zároveň hlavným účelom demokratickej formy vlády je zabezpečiť rovnosť v dôstojnosti a právach všetkých tých, ktorí tej vláde podliehajú. Štát je organizované násilie a ak má toto násilie disponovať aspoň stopovým množstvom legitimity, všetci, ktorí podliehajú moci štátu a sú osobami v právnom slova zmysle, musia mať rovnakú príležitosť podieľať sa na jeho správe.
Obmedzenie prístupu k tomu najzákladnejšiemu politickému právu občanov (právu dávať vládnucim súhlas na vládnutie a zároveň sa o takýto súhlas uchádzať) kritériom „gramotnosti" nielen, že popiera rovnosť ako najvlastnejšiu podstatu demokracie, ale je rizikové aj z praktickejších hľadísk.
Výber starostu vo všeobecných a rovných voľbách je procesom, v ktorom členovia obecného spoločenstva ako nositelia tzv. domovského práva vyberajú spomedzi svojho stredu toho, koho chcú za správcu obecných vecí. Kto som ja, aby som členom tohto spoločenstva hovoril, ktoré kritérium má byť pre nich pri výbere určujúce, koho si smú vybrať a kto ich dôvery hoden nie je, kto som, aby som im predpisoval, ako „spôsobilým" človekom sa oni sami smú nechať zastupovať?
Inak sa spýtam. Pred asi trinástimi rokmi represívny aparát štátu zmarením referenda odoprel občanom Slovenskej republiky výkon toho najzákladnejšieho z ich politických práv, práva na priamu správu verejných vecí. O niekoľko mesiacov dal približne každý tretí zúčastnený volič svoj hlas práve tej politickej strane, ktorá sa tohto nechutného zločinu na demokracii dopustila. Približne polovica voličov v tomto štáte zvykne na svoje čelo vyberať ľudí, ktorí im v predchádzajúcom období, Leškovými slovami, „spôsobili ujmu", na životnej úrovni, na bezpečnosti, na dôstojnosti, na slobode, na fyzickej integrite, a tak podobne. Ľudia vedia vlastnými silami dostať do parlamentu aj človeka, ktorý by im spod nosa ukradol ešte aj tú volebnú urnu, ak by sa dala speňažiť aspoň tak, ako povolenky na oxid uhličitý. Nikto o kom viem, okrem Olivera Andrássyho, však nevolá po tom, aby sa týmto ľuďom obmedzil výber na kandidátov, spĺňajúcich osobitné parametre „spôsobilosti". Prečo? Prečo kleptománia, chamtivosť či úplná absencia odolnosti voči zvodom moci verejného funkcionára „nespôsobilým" nerobí, ale neschopnosť plynule prečítať starostovský sľub áno?
Nápady, ako je ten Leškov, odbrzďujú vlak, ktorý, ak sa raz dá do pohybu, sa len veľmi ťažko bude dať zastaviť. Nečítal som diskusiu pod jeho komentárom, takže mi v tejto chvíli ani tak nejde o ten reťazec, na začiatku ktorého vymyslím zdanlivo rozumné kritérium gramotnosti a zakážem niektorým ľuďom uchádzať sa o funkcie, na ktoré ich nepovažujem za spôsobilých, a ktorý môže pokračovať tým, že to isté rozumné kritérium použijem na obmedzenie ich prístupu k právu, napríklad, založiť si živnosť, združovať sa v odboroch či politických stranách, uchádzať sa o prácu v „strategických podnikoch" či množiť sa medzi sebou, lebo takéto reťazce zvyknú končiť internáciou nespôsobilých osôb v táboroch, v ktorých ich práca oslobodí, a tento zámysel naozaj nikomu pripisovať nebudem, nie som idiot.
Ide mi skôr o to, že ak dnes obetujem rovnosť v dôstojnosti a právach na oltár gramotnosti ako predpokladu spôsobilosti viesť svoje domovské spoločenstvo, zajtra môžem takúto spôsobilosť z rovnako rozumných dôvodov rozšíriť o inú, ako čítaciu gramotnosť. Napríklad o schopnosť orientovať sa v základných atribútoch funkcie, do ktorej kandidujem (to s tou vládou bol famózny blafák, Vinco!), čistý odpis z registra trestov, absenciu akejkoľvek závislosti od sociálnej pomoci zo strany ostatných spoluobčanov v uplynulých dvoch, štyroch či ôsmich rokoch, absenciu výpovede pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny kedykoľvek v minulosti, zaplatenie dane v minimálnej výške aspoň 100 EUR za každý z uplynulých dvoch, štyroch či ôsmich rokov, inteligenčný kvocient 85 a vyššie, absenciu členstva v Komunistickej strane Slovenska kedykoľvek v minulosti, absenciu výkonu akejkoľvek verejnej funkcie v zločineckom režime rokov 1948-1989, úspešný výsledok v genetickom teste propenzity k Alzheimerovej chorobe, znalosť textu hymny Slovenskej republiky alebo schopnosť dostaviť sa na hlasovanie, aj keď je obsadené parkovisko. Napokon, o čo je človek, ktorý nikdy nepracoval a žije zo sociálnych dávok, človek, ktorého opakovane vyhodili z roboty, lebo sa v nej ožieral, či človek, ktorý pred dvadsiatimi rokmi vykrádal autá a čo sa v mladosti naučil, na starobu nezabudol, spôsobilejším na výkon volenej funkcie, ako človek, ktorý žiadnym z týchto nedostatkov trpieť nemusí, ale habká, keď má prečítať vlastný sľub?
Legitímne kritérium rozlišovania medzi osobami v prístupe k ich právu voliť a byť volený neexistuje z jednoduchého dôvodu: ľudia sa rodia rovní v dôstojnosti a v právach, a ich svätým právom v každej demokratickej forme vlády je právo podieľať sa na výkone moci, ktorú štátu požičiavajú, rovnakým dielom. Rovnakým, nie odváženým podľa toho, ako sú múdri, poctiví, gramotní, akým dielom prispievajú na štát zo svojich daní alebo akým dielom sa podieľajú na plienení jeho zdrojov. Rovnakým preto, lebo na každého z nich sa rovnako vzťahuje moc, ktorou štát disponuje. Ak rezignujem na rovnosť v dôstojnosti a právach (vrátane práva voliť a byť volený), rezignujem na to, že moja sloboda rovnako ako tvoja sloboda predchádza štát, a obaja na ňu máme rovnaký morálny nárok.
Leško píše, že nie všetko, čo vzniká demokraticky, treba považovať za posvätné, naznačujúc, že by tým nie posvätným mal byť napríklad demokratický výber pologramotného, ergo nespôsobilého kandidáta. Odhliadnuc od toho, že medzi neschopnosťou prečítať sľub a neschopnosťou zastúpiť tých, ktorí ma zastupovaním poverili, môže byť dlhá cesta, niektoré veci naozaj majú povahu posvätného tabu a ak spoločenskú zmluvu ako základe demokracie chceme brať vážne, musia nedotknuteľnými aj zostať. Rovnosť v prístupe k základným právam je sine qua non legitímneho štátu a spoločnosť, ktorá na tento princíp v mene efektivity rezignuje, zaslúžene zdegeneruje na tyraniu.
Akurát som pred pár dňami uvažoval, že už som v parlamente pol roka a ešte som nemusel povedať či urobiť nič, čo by aj medzi tými „mojimi" voličmi bolo naozaj nepopulárne, aj keď teda brániť koalíciu v otázke voľby generálneho prokurátora pred Ficom a Kaliňákom v dvoch diskusných dueloch tiež nebola úplná selanka. A premkli ma obavy, či nájdem silu odolať pokušeniu uprednostniť pohodlie alibizmu a opatrnosti pred trvaním na vlastnej politickej a občianskej axiológii. No, tak silu som našiel, uvidíme, či niekedy nájdem ešte aj nejakých voličov.
