Viackrát a od viacerých verejných autorít Slovenska som v ostatnom období čítal či počul, že žijeme dobu bez veľkej témy, ktorá by politike a verejnému životu dávala obsah; že po tom, ako sme v 89-om získali slobodu, v 92-om samostatnosť, v 98-om nádej na príslušnosť k civilizovanej Európe, v 2004-om členstvo v EÚ a následne aj v Schengene a eurozóne už niet témy, ktorá by dokázala spoločnosť zmobilizovať k tvorbe zásadných postojov ku kľúčovým strategickým otázkam týkajúcim sa identity Slovenska a jeho ďalšej budúcnosti. Som presvedčený, že dnes tu takú tému máme - tému, ktorú si s licenciou na skratku dovolím zhrnúť do otázky, koľko sme ochotní oferovať za šancu na pokračovanie éry relatívnej bezpečnosti, pohodlia a prosperity, ktorú si za ostatných dvadsať rokov prvýkrát v dejinách užívame ako slobodné a zvrchované národné a občianske spoločenstvo.
Táto otázka nemá len európsky rozmer, ale má aj svoje dôležité vnútroštátne analógie: možno vám tá súvislosť príde príliš nepriama, ale na tejto schôdzi máme v programe aj poslanecké návrhy na redukciu rodičovských príspevkov a príspevkov pri narodení dieťaťa - návrhy, z ktorých minimálne jeden vychádza z rovnakej filozofie, ako téza, že Grécko musí padnúť. Dokonalú skratku tejto filozofie ponúkol v piatkovej rozprave pán poslanec Zajac, keď povedal stop, dosť, stačilo.
Tá veľká téma, ktorá tu niektorým chýba, je v skutočnosti na programe dňa už niekoľko rokov. Je to otázka, akými právami disponuje a akým povinnostiam podlieha súčasná generácia voči tej budúcej a zároveň aké práva a aké povinnosti má mať trieda úspešných voči triede núdznych. Našou vlastnou slovenskou otázkou, rovnako ako tou európskou, je dnes otázka, koľko sme ochotní a zároveň schopní investovať do udržania sociálneho zmieru, čiže do stavu, v ktorom si tí úspešnejší nebudú musieť nechať to svoje chrániť obuškami, vodnými delami či nedajbože, ako to bolo pred siedmimi rokmi na východnom Slovensku, obrnenými transportérmi. Dnes sa zdanlivo bavíme výlučne o niekoľko sto miliónoch eur slovenskej účasti na prvom eurovale; v skutočnosti sa bavíme o cene za nádej na bezpečnú európsku budúcnosť Slovenska a následkoch toho, keď ju odmietneme zaplatiť.
Nechápte ma, prosím, zle. Veľmi dobre si uvedomujem, že distribúcia výdobytkov onoho zlatého veku nebola a nie je ani inde vo svete, ani u nás úplne spravodlivá. Veľmi dobre si uvedomujem, že z pohodlia rokovacej sály Národnej rady, akokoľvek je ona patogénnou zónou, sa svet javí inak ako spoza pásu v textilnej fabrike, z domu v susedstve expandujúcej drevotrieskovej osady či z radu pred úradom práce. Viem, že viacerí z nás majú právom pocit, že mnohé z tých darov, ktoré prináša sloboda, rastúce národné bohatstvo štátu a jeho vonkajšia aj vnútorná bezpečnosť im boli upreté, často bez ich zavinenia. Inými slovami, som si vedomý faktu sociálnej vylúčenosti mnohých občanov Slovenska a ešte sa k tomu faktu vrátim.
V tejto chvíli však chcem prejsť k podstate veci. Tou je otázka, čo si vlastne za naše „áno" alebo „zdržal sa" vo vzťahu k ďalšej pomoci pre Grécko kupujeme. Registrujem na ňu, opäť v istej skratke, tri odpovede: prvou odpoveďou je, že nič, že sú to peniaze vyhodené do vzduchu, resp. darované nemeckým a francúzskym bankám na sanáciu následkov ich investičných rozhodnutí; druhou, že si kupujeme približne dvojročný odklad bankrotu členskej krajiny eurozóny a zároveň čas na seba-záchranu Portugalska a Írska; treťou, že si kupujeme reálnu nádej na udržanie Grécka v eurozóne.
Po týždňoch poctivých diskusií, ktoré som absolvoval s viacerými ekonómami z verejného aj súkromného sektora som presvedčený, že správna odpoveď sa nachádza v priesečníku tej druhej s treťou, t.j. že napriek možnosti, že sa Grécko podarí udržať nad čiarou bankrotu je pravdepodobnejšie, že do dvoch-troch rokov beztak padne. V skratke, mám všetky dôvody si myslieť, že za onen finančný príspevok dostaneme protihodnotu prinajmenšom v podobe času na prípravu na tie ohromujúce ekonomické aj sociálne dopady, ktoré sa s bankrotom Grécka budú spájať nielen na jeho území, ale aj v našej vlasti a v celej únii.
Ale keďže som presvedčený, že naša účasť na eurovale 1 nie je primárne ani právnou, ani ekonomickou otázkou, ale otázkou zahranično-politickou a strategickou, myslím si, že je v tejto perspektíve úplne jedno, či platí prvá, druhá alebo tretia odpoveď. Myslím si, že dôležitejšie než to, ako únia použije náš členský eurozónový príspevok, je to, aby pre nás zaplatenie tohto príspevku znamenalo plnohodnotnú príslušnosť k spoločenstvu, ktoré pre nás predstavuje jedinú reálnu záruku na nádej - nie na istotu, ale na nádej - na ďalšie obdobie bezpečia, pohodlia a stability.
Pre mňa osobne sa teda otázka, či explicitne a priamo odmietnuť pomoc jednému z členov eurozóny, týka pomeru nielen medzi ekonomickými nákladmi a výnosmi, ale aj, a možno najmä, medzi ich zahranično-politickými verziami. Tú ekonomickú súvahu tu už v piatok pôsobivo popísal minister financií. Výnosy z nášho súhlasného alebo zdržanlivého postoja sa dajú popísať menej hmatateľne ako jeho náklady, ale predsa len sa o to pokúsim, pretože ich popis tvorí podstatu mojej vlastnej odpovede. Cena za pokus o záchranu Grécka je v dôsledku pravdepodobných dopadov jeho neriadeného bankrotu cenou za, v strednodobom a dlhodobom horizonte: sociálny zmier, stabilitu hraníc, udržateľnosť demokratickej formy vlády a mier ako taký, najmä v južnej a východnej Európe. Cenou za rezignáciu je rozpad eurozóny, resp. jej nahradenie klubom, do ktorého nás nikto pozývať nebude. Chceli ste si chrániť vlastný piesoček pred lenivými darmožráčmi, nech sa páči, chráňte si ho. Ale za vlastné, vlastnými silami.
Dnes teda ešte existuje cena, ktorú dokážeme zaplatiť za šancu, že naše deti a vnuci nebudú na Európu, ako ju dnes poznáme, spomínať s bolestivou nostalgiou, cena za šancu, že budeme aj ďalšie generácie žiť svoje vlastné životy bez permanentnej hrozby pre našu telesnú integritu, slobodu a majetok, cena za šancu, že budeme sedieť v zvrchovanom slovenskom parlamente, kupovať tovar a služby za peniaze namiesto naturálnej výmeny základných statkov a pohybovať sa po uliciach bez permanentného strachu, že narazíme na niekoho silnejšieho alebo s menším rozsahom zábran vziať si od nás to, čo bude v tej chvíli potrebovať, jednoducho cena za šancu, že všetko to, čo dnes vnímame ako samozrejmosť, samozrejmosťou aj zostane.
Lebo nemusí. O päť rokov už nám možno žiadnu cenovú ponuku na príslušnosť k elitnému klubu relatívneho pohodlia, prosperity a bezpečnosti nikto dávať nebude. A to, čo nám dnes príde ako samozrejmé, sa pre nás už o pol dekády, o dekádu môže stať predmetom nesplniteľnej túžby, za uspokojenie ktorej by sme dali desaťnásobok toho, čo sa od nás za túto zdanlivú samozrejmosť pýta dnes.
Nepochybujem o tom, že mnohým z Vás to príde ako preháňanie a nemiestna dramatizácia. Nech sa páči. Ale práve pre to, že toto je aspoň tak zahranično-politická, ako ekonomická téma, si osobujem právo na názor, že ak dobrovoľne, z presvedčenia o vlastnej sebestačnosti fanfarónskym gestom ohrozíme pevnosť všetkých tých záruk, ktoré pre nás členstvo v eurozóne, v Schengene a v EÚ znamená vo vzťahu k vlastnej štátnosti a k možnostiam sociálneho a ekonomického rozvoja, vráti sa nám to skôr a horšie, ako dnes tušíme. Slovensko existenčne závisí od svojho geo-politického a ekonomického ukotvenia v západnom civilizačnom priestore, ktorý má dnes jedinú inštitucionálnu alternatívu, a tou je Európska únia. Ohrozenie tohto ukotvenia je ohrozením nielen dlhodobých, ale aj strednodobých vyhliadok Slovenska na jeho rozvoj v podmienkach nezávislého demokratického právneho štátu.
Ak je teda cenou za členstvo v ekonomickej, bezpečnostnej a politickej únii aj členstvo v únii dlhovej, za podmienok, ktoré dávajú zmysel - a tie, s ktorými by mal do Bruselu odísť minister financií, zmysel dávajú - ju treba zaplatiť, pretože je to, okrem iného, aj cena za to, že sa nebudeme musieť spoliehať na rôzne Malé dohody, Osi, mocné dubiská a iné efemérne a nespoľahlivé vektory vlastnej budúcnosti.
Rozumiem argumentom SaS, že každý by si mal platiť vlastný účet. Viem, že nie je fér, keď nás akože vydierajú, že buď sa budeme podieľať aj na dlžobách iných, alebo sa môžeme starať sami o seba. Ale rovnako viem, že reálpolitika nespočíva vo výbere medzi fér a nefér možnosťami, a že tak, ako život často nie je fér voči jednotlivcom, o to menej je globálna geopolitika férovou voči malým národom a štátom. Každý z nás už sa niekedy v živote ocitol v situácii, keď bol okolnosťami prinútený vziať zodpovednosť aj za to, čo nezavinil, tak to proste občas v živote chodí. Zodpovedný správca štátu však nemôže ignorovať fakt, že niekedy - nie, nie niekedy, skoro stále - je postavený pred výber z dvoch hnusných možností. Keď má národ smolu, vyberie si jeho správca z dvoch bolestivých možností tú, ktorá nádej na slobodnú a prosperujúcu spoločnosť zajtra mení za ilúziu slobodnej a prosperujúcej spoločnosti dnes.
Nemyslím si, že mraky, ktoré sa nad západnou civilizáciou aj jej vlastným pričinením zbehli, rozoženieme pchaním ďalších a ďalších peňazí do čiernych dier fiškálnej rozšafnosti. Nemyslím si ani to, že by súčasný model sociálneho štátu nepotreboval zásadnú úpravu parametrov; naopak, o úprave týchto parametrov je predsa celý ten balík reštrikcií, ktorý dnes Gréci, a zajtra Portugalci budú musieť vziať najmä na vlastné plecia. Súhlasím s pánom poslancom Osuským - a myslím, že som podobnú úvahu registroval aj u pána poslanca Podmanického -, keď hovorí, že spoločnosť bezbrehej spotreby, spoločnosť založená na okamžitom uspokojovaní materiálnych potrieb, spoločnosť zábavy na dlh nemá perspektívu a nezaslúži si ju. Viem, že majú pravdu aj tí, ktorí - spolu so mnou - trvajú na tom, že musia existovať hranice toho, čo si bruselská administratíva a byrokracia smie dovoliť voči členským štátom a jej slobodne a priamo voleným parlamentným reprezentáciám.
Ale zároveň som presvedčený aj o tom, že ak Európa, ten najsofistikovanejší organizmus na tvorbu sociálneho zmieru a mieru, aký kedy v dejinách fungoval, nezachráni vlastnú politickú kolísku, vykope si vlastný hrob. Viem, že ak aktéri spoločnej európskej politiky stratia trpezlivosť prácne hľadať nepopulárne, nedokonalé, ale nevyhnutné riešenia a namiesto toho prijmú odkaz kolegu Zajaca, že „stop, dosť, stačilo", tak veľmi rýchlo zistíme, že to, čoho stačilo, bolo veľmi krehké a jemné pradivo sociálnych a medzigeneračných väzieb, to nevyhnutné minimum sociálneho kapitálu vzájomnej dôvery ľudí, obývajúcich to isté územie - dôvery, bez ktorej sa v spoločnosti nedá existovať; že to, čoho stačilo, nebolo len plytvanie, ale aj základné atribúty sociálneho zmieru, čiže situácie, keď vaša osobná bezpečnosť a ochrana vašej slobody a majetku nie je výnimkou z pravidla, ale predpokladom, na ktorý sa v zásade môžete spoľahnúť.
Je príznačné, že deň po tom, ako sme tu oslavovali príchod mužov, ktorí na naše územie a medzi našich ľudí priniesli duchovné chápanie pojmov kultúra, spoločnosť, civilizácia, hrozí, že tejto civilizácii odkážeme, že už sme s ňou stratili trpezlivosť, že už si bude musieť poradiť bez nás, bez svojich veľkých a naveky sebestačných vzorov šetrenia a fiškálnej zodpovednosti.
Ja plne chápem, že strana, ktorá sa do parlamentu dostala aj, a možno najmä, vďaka hlasnému „nie" pre pôžičku Grécku, sa svojho nesúhlasu nechce vzdať bez ohľadu na to, čoho sa ten nesúhlas týka dnes (čo je čosi významné odlišné od toho, o čom sme hovorili v lete 2010). Som tiež úprimne presvedčený, že pestovať populizmus je svätým právom ktoréhokoľvek politika, ktorý zistí, že to funguje. Ale prosím vás, veľmi vás prosím, neuprednostnite momentálne záujmy a potreby jednej-dvoch politických strán pred šancou dopriať ďalším generáciám aspoň približne takú mieru slobody, pokoja a stability, akú sme postupne a bolestivo dopriali tým súčasným.
Vraciam sa k tomu, čo som avizoval v úvode a tou je kriteriálna povaha tejto témy a jej vnútroštátnych analógií. Tou témou je v úplnej skratke udržateľnosť sociálneho štátu, a to nie ako cieľa samého osebe, ale ako nástroja na udržanie sociálneho zmieru. Čoraz častejšie a čoraz naliehavejšie budeme aj na Slovensku konfrontovaní s otázkou, o koľko viac ešte majú tí úspešnejší, pracovitejší, šťastnejší alebo niekedy len bezškrupulóznejší platiť do spoločnej pokladnice ako cenu za vlastnú integritu a bezpečnosť. Neviem, kde je tá hranica, ale viem, že presne o tomto sa budeme musieť baviť veľmi dôsledne a poctivo a že práve odpovede na túto otázku budú rozhodovať o budúcej identite Slovenska.
Viem, že mnohí z jeho občanov ešte stále nemajú dôvod vnímať onen postfukuyamovský koniec dejín ako zlatý vek. Ale ak chceme, aby jeho výdobytky presiakli výraznejšie aj k šičkám z okresu Veľký Krtíš, robotníkom z Námestova a zdravotným sestrám zo Spišskej Novej Vsi, sme povinní urobiť všetko pre to, aby sme zostali nespochybniteľnou súčasťou tej nedokonalej, do seba zahľadenej a letargickej Európy, ktorá napriek všetkým týmto vlastnostiam predstavuje pre nás jedinú ako-tak použiteľnú záruku toho, že náš vlastný svet, ako ho poznáme dnes, práve nevstupuje do svojho posledného dejstva.
