Komutalizmus - alebo otroci peňazí s prístupom ku všetkému no zároveň k ničomu

Nazvime to takto. Niečo ako zmiešaná doba, kedy ľudia stále spomínajú na to "ako nám bolo kedysi dobre" ale "teraz nie je až tak zle". Teda všeobecná nespokojnosť, neustále porovnávanie a intenzívna depresia. Ja som síce ročník ´90, teda som si neprežil Komunizmus, no z debát starších ročníkov sa vždy len so záujmom započúvam do príbehov o tom čo bolo a nebolo, čo sa smelo a nesmelo a čo keby sa veci vyvinuli inak. Teraz síce žijeme v dobe, kedy je možné všade ísť, všetko si kúpiť, všetko vidieť, mať, zažiť, poznávať a tešiť sa. Avšak je tomu naozaj tak? Myslím si, že je Vám všetkým jasné, aká je odpoveď. Čo sme vlastne získali, a o čo sme prišli.

V prvom rade by som (aj keď je to len môj subjektívny názor laika - pretože ako som už napísal - som si tú dobu neprežil) rád napísal niečo o tom čo sme získali.

Sloboda pohybu - je to veľmi vážna vec. Skutočne. Môžeme sa v sekunde rozhodnúť pre exotiku, dobrodružstvo, spoznávanie, objavovanie či dokonca vítané nebezpečenstvo. Jednoducho si zbaliť (či nezbaliť) veci a ísť. Každý z nás má tú možnosť, na každom rohu nájdete cestovné kancelárie, ktoré sa predbiehajú v čo najvýhodnejších ponukách pre cestujúcich, vlaky, lietadlá, autobusy - možností je neúrekom, stačí pár minút, hodín či dní a môžete byť kdekoľvek na svete.
Avšak je tomu naozaj tak? Myslím si, že je Vám všetkým jasné, aká je odpoveď. Kto má dnes čas či prostriedky na to sa len tak "rozhodnúť" a ísť. Ísť za svojimi snami, túžbami a pocitmi. Drvivej väčšine z nás chýba to najdôležitejšie na zrealizovanie týchto snov. A to najdôležitejšie je Sloboda. Čo je Sloboda? V dnešnej dobe je odpoveď jednoduchá - jediné čo Vám dnes dá slobodu sú peniaze.

Prístup k informáciám - je to veľmi vážna vec. Skutočne. Dnes stačí pár pohybov zápästím a dozviete sa aj to čo nechcete. Jednoducho pár klikov a človek sa môže ocitnúť 10´000 míľ pod morom, či sa naučiť mandarínsky ba dokonca dostať sa k tajným či súkromným informáciám kohokoľvek na svete (hoci vo väčšine prípadov za cenu porušenia zákona). Ruka v ruke s prístupom k informáciám ide aj Sloboda slova. Moderná demokracia dovoľuje každému jednotlivcovi vyjadriť sa, verejne, slobodne či už autenticky alebo utajene. Každý z názorov (samozrejme pokiaľ sa nejedná o názory šíriace násilie či popieranie skutočnosti a pod. - teda odtiaľ-potiaľ) by mal byť slobodný a bezúhonný. Človek by sa nemal obávať dôsledkov za zverejnenie svojho názoru či postoju k danej veci. ´Je to predsa môj názor´
Avšak je tomu naozaj tak? Myslím si, že je Vám všetkým jasné, aká je odpoveď. Informácie, ktoré sa k nám denno-denne dostávajú sú až chorobne často skreslené či dokonca úplne nepravdivé, cenzurované a prispôsobované publiku, veku, pohlaviu, záujmom či oblasti a to len kvôli vidine zisku či prospechu. Je to smutné, no je to realita. Nebudem to rozoberať do detailov, stačí sa sem tam zapnúť hlavné spravodajstvo a človek veľmi rýchlo zistí že za 40 či 50 minút svojho drahocenného času sa nedozvedel absolútne nič. Čo sa týka Slobody prejavu - to je ťažká téma, myslím si, že každý z Vás sa vo svojom živote aspoň raz stretol s dôsledkami svojich činov, kedy ste sa stali obeťou negácie, nesúhlasu, či dokonca pohŕdania, opovrhnutia ba dokonca až prenasledovania za svoj názor. Bohužiaľ no je to tak, je ťažké sa orientovať v tej dnešnej demokracií.

Možnosti - je to vážna vec. Skutočne. Zhrnul by som snáď všetko ostatné to jednej veci. Nazvime to ´Možnosti´. Dnes má človek možnosť byť kýmkoľvek, robiť čokoľvek, stať sa čímkoľvek a vidieť čokoľvek na svete. Zájdem trochu do sci-fi i aj keď to už dnes žiadne sci-fi nie je, človek už dokonca môže ísť na Mars keď má na to tú správnu Možnosť.
Avšak je tomu naozaj tak? Myslím si, že je Vám všetkým jasné, aká je odpoveď. Sme novodobými otrokmi peňazí v dobe plnej možností. Teda jednoducho povedané, môžeš to všetko mať no všetko dnes niečo stojí. Teda čo skutočne máme? Jednoznačne sú to tie veci, ktoré (podľa SYSTÉMU) jednoznačne Potrebujeme.
Čo to teda je?

Drvivá väčšina z nás potrebuje mať budík. Budík? Ano! Určite je to jedna z najdôležitejších vecí Systému aby všetko fungovalo ako má. Predsa bez budíku, by sa väčšine z nás nepodarilo včas dostaviť na pracovisko a vykonávať to čo je potrebné. Pracovať, chodiť do roboty, v presne určenú dobu do (niekedy) presne určenej doby. Nevymykať sa zaužívanému, poslúchať, makať a hlavne mať klapky na očiach. Však je nám to vštepované, dá sa povedať, už od 6 rokov. Akonáhle nastúpime do 1. ročníka základnej školy, je nám jasne dané čo je správne a čo treba robiť. Prísť na čas, sedieť v lavici a počúvať. Nehovorím teraz, že škola nemá zmysel a jedná sa o nejaké vyššie sprisahanie - to nie nie som konšpirátor len vyjadrujem svoje pocity - no je to (aspoň pre mňa) nad slnko jasnejšie, že už od malička je ľuďom vštepovaná poslušnosť a nasledovanie systému. Odmenou za to je nám dané všeobecné vzdelanie a plno zbytočností, ktoré v živote aj tak nikto nikdy nevyužije. V neskoršom veku je to potom odmena vo forme platu. Teda prostriedok na zásobovanie systému ako takého a to ide stále dookola. Ak chceš niečo mať, musíš preto niečo spraviť no nakoniec si aj tak za to chcené musíš zaplatiť. Zaujímavé

Čo teda potrebujeme ďalej. Z môjho pohľadu sú to určite Termíny. Rok je rozdelený na niekoľko mesiacov teda ľahko sa aj systému podarilo prispôsobiť sa tomuto rozdeleniu. Nastavené sú nám termíny výplaty čo je základ pre každého z nás, aby sme sa mali za čím hnať, avšak neoddeliteľnou súčasťou tohto termínu sú aj termíny splátok, termíny práce (čo som už spomínal) termíny u lekára, v banke atď. Človek proste musí byť stále v strehu, zaneprázdnený a časovo obmedzený. Keby tomu bolo naopak a všetci z nás by mali až príliš veľa času, nedopadlo by to pre systém dobre. Musíme byť zamestnávaný, stresovaný, unavený a hlavne "teoreticky spokojný" A to sa dosahuje až príliš ľahko, stačí jedna katastrofa niekde na divokom západe, či vražda na strednom východe, hladomor na ďalekom juhu či neuveriteľná zima na severe a väčšina z nás si automaticky s radosťou nastaví budík na ďalší deň s pocitom spokojnosti, že ´mne predsa nie je až tak zle, veď sa ľudia majú aj horšie vo svete´. Zabúdame však na to najpodstatnejšie, každý z nás má právo a môže sa mať lepšie.

Ako posledné čo každý z nás potrebuje je jednoznačne Jedlo. O tom netreba dlho debatovať, je to vec ktorá proste musí byť. A Systém si to uvedomuje. Hladný človek nie je produktívny, je nespokojný a to by nevyhovovalo. Teda znie to ako normálna bežná vec no treba sa aj tu na chvíľu zastaviť zamyslieť nad tým akým spôsobom je nám (to obyčajné a najpodstatnejšie) podávané. Čo všetko stojí za tým, že máme preplnené regály v hypermarketoch, že máme prístup aj k tomu čo vlastne vôbec nepotrebujeme, že sme zahlcovaný spotrebným tovarom, letákmi a stále pútavejšími reklamami na stále lacnejšie, ´kvalitnejšie´ a väčšie množstvo tovaru. Myslím si, že je Vám všetkým jasné, aká je odpoveď. Ide len o biznis, o nič iné. Však prečo by sme si mali niečo pestovať či chovať, keď je jednoduchšie si to ísť kúpiť, pekne nachystané zabalené v krásnom pestrofarebnom plastovom obale a dokonca v 50% zľave a čisté BIO. Nádhera nie? No ja neviem. Kedy ste si naposledy odtrhli paradajku z babkinej záhrady? Hmm? Ach, len o tom píšem a cítim tú chuť vzadu na jazyku, žiaden postrek, žiadne farbivá, žiadna 3´000 km cesta ku mne do obchodu spoločne s množstvom čiernych pasažierov, bezstarostne si pochutnávajúcich na tom istom čo je nám ponúkané, nehovoriac o dodržiavaní hygieny pri preprave potravy a nezávadnosti toho všetkého a v konečnom dôsledku aj dopadoch na planétu (čo je však iná -nie menej vážna - téma). Ale Budiš - hlavne, že máme všetkého dostatok no nie?
Avšak je tomu naozaj tak? Myslím si, že je Vám všetkým jasné, aká je odpoveď. Všetko síce môžeme mať, no pokiaľ si ten budík nenastavíme, tak nás ten náš dnešný svet bez výčitiek nechá zomrieť od hladu na ulici. Teda ako konzumenti sme skvelí, no keď sa dostaneme do nevyhovujúceho stavu, stávame sa razom nepotrební, zbytoční, nevyhovujúci a tak sa nás systém veľmi rýchlo zbaví. Krásna doba.

Dosť teda toho čo všetko sme získali, snáď je každému už jasné ako sme na tom dobre, a teda nemôžeme sa sťažovať. Ešte to!!!

Prejdem teda k tomu o čo sme prišli.

(Znovu chcem pripomenúť, že moje názory nie sú zrejme vôbec dôveryhodné, keďže som si dobu pred nástupom ´demokracie´ nezažil, preto prosím, berte to len ako môj osobný pohľad na vec, z počutého)

Kontakt. Vážne - aj keď si myslím, že mnoho z Vás sa teraz škrabe za uchom - sme predsa v dobe kedy snáď ani nemôže byť jednoduchšie s niekým sa skontaktovať. No ja nemyslím teraz tento typ kontaktu, avšak ten pravý kontakt, fyzický. Tu sa nebudem veľmi rozpisovať, je to dnes už všade, na každej sociálnej sieti vidieť obrázky, logá či texty typu - Niekedy sme si zvonili na zvončeky a čakali sa pred vchodom - alebo - keď sme niekoho potrebovali museli sme ho nájsť - takže každý z Vás vie o čom hovorím. No nemohol som to vynechať. Je to žiaľ tak, dnes sa ľudia už nestretávajú. Všetko nám uľahčuje elektronika, sieť a systém. Je jednoduchšie niekomu napísať, poslať Emotikona, či Gif. Však si povedzme otvorene, kto má dnes čas na to sedieť u niekoho na káve. Prosím vás?! Ešte, že máme ten internet.

Ďalšia vec ktorú sme stratili - hmm - ťažko mi je to nazvať správnym menom, preto poviem BEZROZDIEľNOSŤ (môže byť?)
Teda čo mám na mysli. Ide mi o to, že (ako som počul) niekedy neboli také rozdiely ako sú dnes. V dnešnej dobe sa už aj deti na prvom stupni stretávajú so šikanou len kvôli tomu, že nemajú najnovšie výdobytky techniky či módy ako niektorý z ich populárnejších spolužiakov. To dieťa trpí už v rannom veku hoci za nič nemôže. Tvrdá realita už od počiatku života. Povedal by som až škola ulice-mimo ulice. Rozdielmi netrpia len deti samozrejme, myslím si každý z nás sa aspoň raz pozrel na ten susedov trávnik, ktorý je vždy z nejakého nepochopiteľného dôvodu zelenší ako ten náš. Niekedy to nebolo, teda aspoň nie tak rozsiahle ako je tomu dnes. Predsudky, škatuľkovanie a hodnotenie niekoho na základe materiálneho, nemám na to iný výraz ako ohavnosť. Je to doslova zabíjanie spoločnosti, strata talentov, podceňovanie, utláčanie, neférovosť proste úplne zle. A pritom by stačilo tak málo, dať každému priestor, možnosť bez predsudkov a hodnotenia na základe prvých dojmov.

Úsmev - Áno, myslím si, že mnohým ľuďom sa z tváre stále častejšie stráca úsmev. Ja momentálne žijem v zahraničí, v krajine, ktorá je v prvej trojke na stupni spokojnosti života v danej krajine, no vždy keď sa vrátim do domoviny, nestačím sa čudovať, no mám pocit, že väčšina úsmevov, ktoré vidím sú tie nehybné tváre na bilbordoch ponúkajúce niečo bezvýznamné avšak tak ´potrebné´. A že tých bilbordov doma máme :)
No keď sa pozriem nižšie, na ľudí ponáhľajúcich sa za niečím každodenným, poháňajúcich stresom, vyčerpaných a časovo obmedzených, úsmev tam skoro nevidieť. Sme zahltený povinnosťami a stále častejšie visí nad hlavami ľudí to zväzujúce slovíčko ´musím´. "Teraz nemôžem lebo ešte musím..." - "Prepáč, nedá sa mi, musím ešte..." - "Nemôžem, dnes musím ešte..." Kto z Vás nepoužil túto výhovorku prinajmenšom v posledných 7 dňoch. Ruku na srdce, Nikto z Vás. Proste nie je čas. Už skoro na nič.

Ale nebuďte smutní, predsa máme demokraciu, možnosti, slobodu. Každý z nás predsa môže byť čím chce. Treba len prísť na to, ako na to.

Poznámka autora:
V prípade, že čítate až potiaľto, ďakujem. Vážim si to. Budem vďačný, za každý negatívny aj pozitívny názor na môj článok. Chcem podotknúť ešte to, že v tomto článku sa nesnažím poukázať na nič čo by sa malo týka politiky. Vôbec sa politike nerozumiem (dá sa to tak povedať) a ani jej asi ani rozumieť nechcem. Je to len môj pohľad na dve absolútne rozdielne doby. Tiež by som chcel povedať, že tento článok by mohol (a možno aj mal) byť omnoho rozsiahlejší, pretože som jednoznačne názoru, že čo sme získali a čo sme stratili - tam by sa toho dalo rozpísať neskutočne veľa, no snažil som sa vybrať také najhlavnejšie z toho všetkého a predovšetkým to čo sa najviac dotýka mňa, teda čo ja najviac vnímam.
Ešte raz ďakujem za Váš čas, aj keď je ho tak hrozne málo. Želám pekný deň všetkým čitateľom.

P.S.: V prípade zistenia nejakých gramatických či štylistických chýb sa chcem na záver ospravedlniť. :)