Koľkokrát som sa v noci prebudil s výkrikom na perách a koľkokrát som už potom nemohol zaspať! Koľkokrát som spotený a prestrašený, zmučený a ubolený, zvieral končeky paplóna až do rána bieleho... O jedenástej v noci mi do okna nakúkala zlá ježibaba, pre ktorú som nemal prichystanú žiadnu rozžeravenú pec... Vždy pred polnocou za mnou prišla čudná pani so zlatými vlasmi a ústa mala pomazané krvou... Úderom dvanástej som počul v našom panelákovom dome výťah, v ktorom sa vyvážala kmotra Smrť a výťah vždy zastal na našom poschodí... Sem-tam vonku zaprašťal konár s rozprávkovým obesencom a dal by som ruku do ohňa, že pod posteľou sa mi ukrývali všetky démonické príšery, čakajúce len na vystrčenie mojej prepotenej nôžky z postieľky...
Koľkokrát sa tieto hrôzostrašné veci udiali? Viem to presne. Ani raz. Ani raz som pre ľudové rozprávky psychicky netrpel. A to som sa ich v detstve načítal a napočúval požehnane. A viem aj prečo. Lebo zlo, násilie a brutalita, z ktorých prítomnosti je ľudová rozprávka obviňovaná, majú svoj vnútorný a hlboký zmysel. Lebo všetko to hrozné napokon zmizne. Lebo dieťa, ktoré všetko vníma prvoplánovo ako gradujúcu realitu a identifikuje sa vždy s tými najlepšími a najkrajšími postavami, nakoniec pocíti neskutočný pocit úľavy z dobrého konca. Lebo ľudová rozprávka pozná iba dobrý koniec – práve preto je ľudová. A to, že je tam viac násilia, ako by si niektorí dospelí želali, je spôsobené tým, že pôvodne patrili rozprávkové príbehy práve im. K deťom sa dostali až v 19. storočí – a to je pravda pravdúca...
Násilie nemožno zľahčovať, aj to je fakt. Lenže násilie a všetko zlo vo fiktívnom príbehu rozprávky je vždy nevyhnutne sankcionované. Previnil si sa? Tak budeš pykať... Bol si závistlivý, pyšný a nenásytný? Aj to nájde v priestore rozprávky svoje etické vyústenie. Lebo v nej nejde o reálne životné situácie – ide v nej len o modelové matrice správania sa. Ak to dospeláci nepochopia, úplne zbytočne oberú svoje deti o čarovný svet jednoznačnej polarizácie dobra a zla. A ak sa to deti nenaučia zamlada, už to viac nedobehnú... Veru, ohýbaj ma, mamko...
Ak už niekomu vadí to prvoplánové násilie, o ktoré v príbehu v podstate vôbec nejde (lebo je prostriedkom, nie cieľom), nech len skontroluje sobotno-nedeľné animované seriály či filmy, ktorými sa každý týždeň napchávajú jeho deti. Ďakujem Vám, ujo Dobšinský, že ste do mňa vložili „človečinu“. A možno niektorým zaslepeným aj človečinou smrdím...
