Vraj nám skutočne zostane len to, čo sme darovali. Chcem tomu uveriť. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
MIESTO: Malá základná škola v malej dedine niekde na východnom Slovensku... DÁTUM A ČAS: 17. 03. 2008, pondelok, 07:55... Po víkende stoja pred školou ako stádo zmätené deti i učitelia. Niečo sa muselo stať, lebo školník nikoho nevpúšťa do budovy. Na niečo (niekoho) sa čaká. Godot to podľa všetkého zrejme nebude. Čo sa to vlastne stalo?
Je zima a tuho mrzne. Silvestrovský večer. Stmieva sa. A predsa sa jedno dievčatko túla ulicami a nikto si ho nevšíma. Nikto si ho nevšíma, hoci práve záujem ľudí o jeho zápalky v tej chvíli rozhoduje, či bude ďalej žiť. Otec je zlý; keby prišlo domov bez utŕžených peňazí, zbil by ho. A to ono zažiť nechce. Preto si so zápalkami v zásterke čupne do kúta medzi dva domy a aby sa aspoň trošku ohrialo, zapaľuje postupne zápalky – najprv sa mu vo výjave zjaví rozohriata mosadzná pec, pri druhej zápalke uvidí upečenú a chrumkavú hus, pri tretej nádherný vianočný stromček, až sa mu pri štvrtej zápalke zjaví už dávno mŕtva stará mama. Komu? Predsa dievčatku so zápalkami.
Dnešné deti už nečítajú. Túto floskulu už nemôžem ani počuť. Prečo? Lebo je to klišé. Hovorí či omieľa to už kde – kto. A v momente, keď sa táto ohavnosť vypustí z úst, osoba má pocit, že je sčítaná a rozhľadená v problematike. Že je skrátka človekom, ktorý vie, kde je sever. A čo je najhoršie – verí tomu.
Pekná rozprávka. Asi preto, že je realistická. Jeden groš sa vracia otcovi, jeden sa požičiava synovi a z tretieho sa žije. Žije. No, malo by sa žiť. V zmysle byť. A mať. Mať ako sloveso, nie podstatné meno. Hoci podstatným slovom je. Aspoň v dnešných súvislostiach.
Mám doma jednu mačku. Aby som bol presný, ide o kocúra. Muča Labužníka. To prvé meno som mu dal ja, aby vyzeral ako slovenský „mačo“; to druhé vymyslelo jedno blonďavé dievčatko. Myslím, že so zápalkami. Tak sa teda kocúr volá. Inak – je to jednoročiak, májové mača. Pekné, domáce, strakaté, dobre živené – granule, mačacie konzervy, mliečko, sem-tam nejaký ten plátok šunky. Skrátka – páneškov milášek... Myši chytá, nesťažujem sa, žrať ich však nežerie. Americkú myš už ale nehľadajte. Nech to ostane medzi nami. Veď utekať pred niečím sa nedá celý život. Uznajte.
Asi takto by zrejme znela moja výčitka, mňa – dieťaťa, ktoré dospelo, známemu zberateľovi rozprávok, ktorý v podstate ani nebol zberateľom – veď sám rozprávkam dával vlastnú autorskú pečať...
Splodila ho. Doba. Je to jej dieťa, rodičia len sekundujú. Koľko času strávi s mamou, ocom či súrodencami a koľko času strávi s dobou... Už som unavený z hľadania možných i nemožných riešení, ktoré by pomohli zachrániť pojem „dieťa“ v tomto paradoxnom svete.
Nebijem ženy, neopíjam sa a ani už nefajčím. Napriek všetkému si myslím, že som typickým príkladom toho, aký má byť chlap. Používam síce deodorant a mužský parfum, ale to mi charizmu muža nekazí. Naštrbuje mi ju ale fenomén sladkého chlapca. Ak by som už – čo sa týka poradia hodnôt a dozrievania osobnosti – nebol za vodou, mal by som asi vážny vnútorný problém.
Prvýkrát som ho čítal, keď som mal pätnásť. Bol som vtedy taký zaľúbený do dievčaťa zo zdravotníckej, že mi z toho až horeli uši. Na Vianoce som jej poslal niečo plyšové a navoňané, ona mi na oplátku poslala Malého princa s venovaním. Dodnes som jej za to vďačný. Viac sme sa nevideli.
Demiurg je podľa gnosticizmu druhým bohom postaveným medzi transcendentný svet a svet hmotný, pričom práve on je zodpovedný za náš svet a za všetko, čo sa v ňom udeje, vrátane zla... (www.wikipedia.sk)
Toto je hlas Večnosti. Hlas v Tvojej duši. V nasledujúcich chvíľach Ťa vezmem so sebou do iného sveta – do sveta slova, svedomia, tajomstva a rozjímania. Vypni televízor, MP3 a všetky svetlá, odhoď mobil a zhlboka sa nadýchni. Uvoľni sa. Hýb sa pomaly, pomalšie, až kým sa neprestaneš hýbať úplne. Ponechaj si iba svoj vnútorný zrak ako jediného ochrancu a sprievodcu...
