Odvtedy už prešlo veľa vody. Človek kde-čo zažil, preštudoval, vyskúšal. A menil sa – po minútach, hodinách, dňoch. Postupom času som sa prichytil pri myšlienke, že chtiac-nechtiac sa svojím osudom začínam zvláštne podobať Dorianovi Grayovi. Ako sa uzamknutý kdesi vnútri menil jeho portrét, tak sa skryto a nebadane menil aj môj obraz. Niekde som čítal, že kvapka nehĺbi kameň silou, ale tým, že často dopadá. Je to pravda. Napriek tomu príbeh zlatovlasého chlapca bol vždy niečím, čo kdesi hlboko vnútri reprezentovalo tú lepšiu stránku môjho ja. Aspoň som si to myslel. A hoci som si nahováral, že som nikdy nedospel, opak bol pravdou. Pochopil som to – paradoxne – až keď som sa v priebehu vysokej školy dostal na tri mesiace pracovne cez oceán – blízko k Detroitu.
Pracoval som v židovskom kempe ako maintenance (v podstate smetiar, kosič trávy a „dievča“ pre všetko) Bola práve sobota, jediný deň, keď som mal voľno a tento čas som využíval na to, že som sa hneď ráno udupanou lesnou cestou vybral do päť kilometrov vzdialenej knižnice. Na internet, ktorý bol zadarmo. Pri ňom som presedel spravidla celý deň. Jedinou prestávkou bola pauza na cigaretu a s ňou spojená cesta do tri kilometre vzdialeného McDonaldu.
Mal som malý rituál, vždy som si dal – ovplyvnený americkou filmovou produkciou – Big Mac. A naozaj mi aj chutil. Tak to bolo aj v tú sobotu. Keď som si ho objednával, prišiel ku mne malý americký chlapček. Mal blond hair a nikde som nevidel jeho rodičov. Opýtal sa:
"Ako sa voláš?"
"Rado," odpovedal som. "A ty?"
Chlapec neodpovedal. Asi bol nevychovaný. Bol som strašne hladný a tento malý chalan ma rozptyľoval. Túžil som, aby odo mňa odpálil. Prestal som si ho všímať a čakal som, kým mi podajú hranolky.
"Si šťastný, Rado?" zaznela odrazu čudná otázka.
Zaskočil ma, a preto som automaticky zareagoval frázou:
"Áno, som. A ty?"
No answer. Tak nič. Vykašľal som sa na čudného malého Američana. Načapoval som si polliter Pepsi a šiel som si sadnúť, aby som sa konečne najedol. Bol som v najlepšom, keď sa od dverí ozvalo:
"Ahoj, Rado!"
Malý chlapček mi od dverí kýval malou rukou, za druhú ho držal nejaký pán.
"Maj sa!" odkýval som mu už vyrovnaný s jeho čudným správaním.
Až večer som si na epizódu s malým chlapčekom opäť spomenul. A premklo ma zrazu zvláštne poznanie. V ten večer som sa za seba naozaj hanbil. Hanbil som sa za to, že som dospelý. A tento pocit hanby ma prenasleduje dodnes.
