V ten večer, keď som Annu spoznal, bola staršia,
Málovravná a nalíčená a spolu sme čupeli pri stene
Studeného nástupišťa,
Mlčky sledujúc medzi koľajnicami sa prevaľujúce
pokrčené strany rozfúkaných Večerníkov.
Vyzeralo to, akoby sa osamote
Chceli dohodnúť na radikálnom epitafe
Pre pána Gutenberga, ktorého som osobne nepoznal,
A o ktorého, koniec koncov, vtedy vôbec nešlo.
Viac ma znepokojoval parapet začadeného okna,
Kde v hlinených črepníkoch
Niekdajšie popolavé muškáty vystriedali
Vylúhované ohorky
A matkami nepovšimnuté zvratky detí.
Chcel som ju utešiť, no Anne z toho bolo do plaču.
Sem-tam ako negatív vyfoteného filmu okolo hrmotne
Prefrčala vysvietená grafitová súprava
A rozmetala do povetria červeno-čierne titulky,
Ktoré mali občanom Kocúrkova o pár minút
Oznámiť
Smutné nešťastie
Nezvestnej Anny K., snažiacej sa
V nevhodný čas nazrieť do rozbehnutých vagónov.
Škoda len, že na všetko sa zabudne skôr,
Než posledné písmeno malomestskej stanice
Rozleptá kyselina dažďová;
Asi len ja budem v inzerátoch naďalej
Vytrvalo hľadať majiteľku malej zamatovej kabelky
So strieborným patentom na zatváranie.
