Tento môj kocúr je ale trochu nevychovaný. Nenaučil sa, že na potrebu sa treba od páneška vypýtať, nesmie sa „to“ totiž robiť len tak ledabolo a hocikde. Napríklad na plávajúcu podlahu. Sme predsa ľudia. To, že sa podlaha volá plávajúca, neznamená, že má plávať v aromatickej tekutine, obsahujúcej deriváty močoviny... Navyše, ani kraula som ju ešte nenaučil, hoci splývať vie vcelku obstojne. Aby som neodbočoval, za nerešpektovanie autorit(i)y som kocúrovi v čižmách naložil tri poriadne na jeho vypasenú dupu a hrubým spôsobom som ho vypustil do jeho prirodzeného prostredia. Aspoň načas. Nech má poučenie, galgan jeden (dva, tri, štyri, päť – už to vieme naspamäť).
Čo sa týka výchovy, vždy som bol priamočiary a naivný. Zvlášť k tým, o ktorých neviem, čo si aktuálne myslia. A možno je to pôvodom. Nie mojím. Pravdu povediac, jeho korene, myslím toho inkriminovaného kocúra, sú totižto – na rozdiel od tých mojich – do istej miery zahmlené. O Garfieldov rodokmeň teda rozhodne nejde. Ale život musí mať tajomstvo. Veď keď (sleď – meď – hneď – smeť) sú sopky dobre vymetené, horí v nich pomaly a nevybuchujú. Aspoň tak tvrdí elita z Pereša (dereša – egreša – smeješ sa?).
A musí mať aj štipku adrenalínu. Myslím ten život. Tým – teraz už som späť pri adrenalíne – bolo presiaknuté aj moje októbrové stretnutie s jedným postarším pánom na zastávke MHD. Trolejbus používam na spoznanie bežných ľudí. Tých radových, nie základných. Ničím výnimočných. Takých Jozefov Makov. S jedným Jozefom som sa pohádal – priamo v trolejbuse. Bol to taký dudroš so zlými interpretačnými schopnosťami. Spýtal som sa ho, či vie, s kým sa to vôbec rozpráva. Nevedel. Jeho culpa. A maxima. V tom týždni už toho bolo na mňa naozaj veľa. A keď je toho na človeka veľa, nielenže sa rád díva na západy slnka, ale chtiac-nechtiac sa v ňom prebudí aj skryté zlo. To, ktoré bežne nevidieť. To, ktoré sa dá zamaskovať. Hoci aj za chlpatú bradu či fúzy (bajúzy, plnovous, moustache und so Weiter, Oto).
Práve za ne sa v rozprávkach skrývajú neraz tie horšie (a preto sympatickejšie) postavy. Ale škaredé káčatko od Andersena bradu ani fúzy nemá. Je to taká labuť v kačacom rúchu, ktorá klope na dvere kozliatkam, aby mu otvorili. A pritom im spieva labutiu pieseň. Tým kozám. Pieseň je z toho baletu či opery – myslím, že sa volá Labutie jazero alebo Štrbské pleso. O kozách hovoriť nebudem, ale na vtákoviny si ma teda človek veľa neužije. No Mučo – myslím toho kocúra Labužníka – tak ten má vtáčiky naozaj rád. Je ľudskejší než ja. Ale na labute on asi nie je.
Uzavriem to – teda toto uvažovanie. Kocúr a ja, starešina a ja, Pereš a Jozef Mak, Andersen a labuť či kozliatka a myši majú podľa mňa niečo spoločné. Lebo možno v živote naozaj nejde o to, mať čistú krv, ako tvrdil John Locke. Možno ide o to, aby duša zostala čistá ako tabuľa, do frasa!
