Sem tam pripomenutie. Toto mesto má rieku. Inokedy akoby neexistovala. Krásavica na Dunaji trpiaca posledné roky "schizofréniou" bludmi sama o sebe. Nasadené "antidepresíva" - Byť Bratislavčanom nás baví je iba "oblbovák". Bludy Bratislava stále ešte vidí. No už o nich toľko nehovorí....
Možno sa to nepatrí vravieť, ale mám rád nemennosť niektorých reálií. Krčmy by sa vôbec nemali meniť. V tých najlepších sa ani obrus (kockovaný červeno-biely) nevymiena a dymu je v nich na odkrojenie. Páchnu Bratislavou. Ešte pár ich v Starom meste ostalo. Bernard, Funus, Vanessa... Putiky alebo keď chcete hostince, výčapy, šenky, pajzle v juhoeurópskych krajinách nazývané tratórie, taverny, či u susedov maďarov čárdy... Puby, Bary, "Klaby" a iné instant soups, čo každý rok menia svojich majiteľov a ešte častejšie hostí.. To nie je Bratislava.
Ešte stále keď chcem niekomu ukázať mesto, ktoré je "moje", štverám sa na Slavín.... a keď chcem "romantickú" Bratislavu pribálím fľašu vína a 20 eurovku do vačku, keby došli policajti vyberať "vstúpné". Oplatí sa to.....
Pamätám sa na detstvo, ako som si predstavoval, že budem mať obrovský dom. Samostatnú miestnosť na knihy, v obývačke obrovské reprobedne, obrazovku na celú stenu. Všade okolo seba "krásne veci". Detská naivita je oslobodzújúca... Teraz keď som dospelý, nemám žiadnu miestnosť na knihy, repráky mám malé a ani obrazovka nie je najväčšia. Nechýba mi nič z toho deckého "sna". Jediné čo mi pri mojom bývani chýba je zelovoc, presne taký do akého som chodil s mamou, keď som sníval o obrovskom dome....
Pred dvojmi týždňami hrozilo, že sa Dunaj vyleje. Prišlo sa na neho pozrieť pol mesta. Dokonca aj ľudia, čo ho už pár rokov nevideli. Aj keď by nakoniec prekonal všetky hradze a dostal sa do mesta, potopa o ktorej spieva Zóna A by sa nekonala.... Ešte stále sa viac človek boji prírody ako sám seba.
