Počul som, že indiánske kmeňe mali špeciálny rituál pre členov ich kmeňa, ktorý trebárs v ten deň nič neulovili. Vzdávali im úctu, že zobrali na seba bremeno neúspechu alebo babráctva. Dokonca im dali špeciálny prídel jedla.
Ja ako muž sa v sebe stretávam s častokrát s nepríjemnými pocitmi v súvislosti s prehrou či neúspechom. Už ani neviem kedy sa to stalo, že som si nejakú svoju mužskú časť sebahodnoty naviazal na to byť úspešný. Nech sa to týka čohokoľvek. Väčšinou si to najlepšie všímam pri športových výkonoch. Nie je ani dôležité odkiaľ to prišlo, ale mňa viac zaujíma čo s tým viem robiť. Už len z praktického dôvodu mi nepríde efektívne mínať veľké množtvá energie na to aby som sa dobre cítil a mal sa rád. Niekde v sebe viem, a už som to aj veľa krát zažil, že táto esenciálna laska a sebahodnota je vo mňe prístupná bez o hľadu na to čo robím. Že som dosť iba tak! Mám pocit, že by to malo byť zapísané ako základne ľudské právo. Je to ale právo, ktoré nám nikto nevie dať zvonku, ale iba mi sami.
Ako si túto esenciu viem viac sprístupniť?
Mne najefektívnejšie funguje to, že si všímam ako si tomu vlastne bránim. Koľko vrstiev podmienok som si vytvoril, ktoré musím splniť, aby som sa cítil dostatočný. Základný problém je, že tento to-do list sebahodnoty je väčšinou nekonečný. Až kým nepoviem dosť a začnem sa ľúbiť iba tak.
Pre mužov je v systemických konštaláciách je v tejto súvislosti jedna silná veta, ktorú som si dnes 50 krát napísal na čistý hárok papiera. “Som muž a to stačí.”
