Sérioví vrahovia sú fenomén, ktorý fascinuje ľudí na celom svete a strháva na seba pozornosť laikov, odborníkov, médií a vlastne širokej spoločnosti. Vďaka Americkým režisérom ich poznáme ako nadpriemerne inteligentných, vypočítavých páchateľov, ktorí svoj čin vždy dokonale premyslia a odhaliť ich je práca len pre toho najlepšieho detektíva alebo agenta na svete. Táto podoba sériového vraha vznikla však hlavne pre potreby filmového priemyslu a v mnohých prípadoch je od skutočnosti na kilometre vzdialená.
Sériový vrah vôbec nemusí byť inteligentný. V skutočnosti sa priemerné IQ páchateľov sériových trestných činov pohybuje okolo 98,7 bodov. Pre porovnanie, priemerné IQ Slovákov je 96. Samozrejme, nájdu sa aj páchatelia, ktorí hranicu priemerného IQ ďaleko presahujú.
V tomto článku sa chcem, skôr ako na všeobecné fakty, pozrieť na životy, „kariéru“ a vývoj jednotlivých sériových vrahov. Pre účely tejto série som vybral tých, ktorých ja osobne považujem za najhorších a to z niekoľkých dôvodov, ktoré Vám v článkoch určite neuniknú.
Marcelo Costa de Andrade
Narodil sa v malom mestečku menom Rocinha, ktoré je dnes chudobnou štvrťou Rio de Janeira, na začiatku roka 1966. Vyrastal v silno katolícky orientovanej, ale nefunkčnej, rozbitej a nestabilnej domácnosti. Jeho matka sa pravidelne stávala terčom násilnej povahy jej manžela a jeho opileckých výlevov. Časom sa tejto negatívnej pozornosti dočkal aj Marcelo. Agresivita sa stupňovala, až bol napokon Costa de Andrade poslaný k svojim starým rodičom, ktorí mu mali zabezpečiť lepšie prostredie a zázemie. Po krátkej chvíli bol však poslaný späť k svojim rodičom. Opäť sa stal terčom násilia zo strany otca a podľa jeho neskorších výpovedí, aj neznámeho otcovho priateľa.
Keď mal 10 rokov bol prvý krát sexuálne zneužitý, čo sa výrazne podpísalo na jeho psychickom stave, ale aj vnímania sexuality a sexu ako aktu. V detskej hlave plnej predstáv, došlo k nebezpečnému spojeniu sexuality a agresie, čo nakoniec vyústilo k tomu, že svoje zvrátené predstavy začal praktikovať na nevinných obetiach, ktoré sa podstatne silnejšiemu mladému mužovi nemohli nijak brániť.
V rannom veku sa u neho objavila (pre sériových vrahov veľmi typická) hostilita k zvieratám. Bol viackrát pristihnutý pri týraní a usmrtení zvierat zo susedstva, vďaka čomu sa dostal aj k psychológom. Tí jeho agresívne správanie nepripísali psychopacii, ale ľahkej mentálnej retardácii. Okrem tej mal však diagnostikovanú celú radu ďalších ochorení: paroxysmatický iracionálny smiech, syndróm CAN, hyperexcitabilitu a idosynkreziu.
Keď vyšlo najavo, že sa sústavné stáva obeťou sexuálneho zneužívania a páchateľom je jeho vlastný otec, bol úradmi odobratý z ich starostlivosti a štát ho odovzdal do rúk profesionálnym náhradným rodičom. V tej dobe žiaľ štandardy pre profesiu náhradného rodiča neboli vysoké a pravidelné kontroly boli viac ako pravidelné, len občasné a predom ohlásené. Obaja pestúni ho po vzore jeho otca sexuálne zneužívali.
Bol prijatý do internátnej školy pre chlapcov, kde sa stal obeťou šikany zo strany spolužiakov. Dostal prezývku "Retard". V škole sa mu nedarilo ani po stránke vzdelania, ale ani naviazať žiadny fungujúci priateľský vzťah s rovesníkmi.
Keď mal 14 rokov utiekol z "domova" a v centre mesta sa živil prostitúciou. Z internátnej školy bol vyhodený, pretože sa ako inštitúcia venovali len deťom do 14 rokov. Už v tej dobe bol sexuálne vyhranený a jeho klientmi boli výhradne muži vyššieho veku. Po čase sa polícii podarilo vypátrať ho. Zadržali ho a poslali ho do nápravnovýchovného ústavu.
Keď zo zariadenia utiekol, vrátil sa do domu svojich rodičov, ale naďalej sa venoval prostitúcii, ktorá ho živila. Podľa jeho výpovedí akceptoval len klientov, ktorý mu dovolili plniť aktívnu úlohu pri sexuálnom styku. Mal rád dominanciu a kontrolu nad samotným aktom. Po tom, ako ho jeden z jeho stálych klientov donútil plniť úlohu pasívneho partnera, sa Andrade pokúsil o samovraždu.
Zrod Upíra z Niterói
Krátko na to, ako dosiahol vek 17(niektoré zdroje uvádzajú už 16r. - sám Andrade v tomto nevypovedal jednotne) si našiel podstatne staršieho partnera. Antonio Batista Freire mladého Marcela priviedol do Univerzálnej cirkvi Kráľovstva Božieho, ale zároveň ho podporoval aj v prostitúcii. Morálna schizofrénia, do ktorej ho tlačil jeho homosexuálny partner mala taktiež veľmi zlý vplyv na jeho mentálny a psychický stav. Na začiatku vzťahu s Freirom sa pokúsil znásilniť svojho mladšieho brata a po neúspešnom pokuse sa odsťahoval z rodného domu práve k svojmu partnerovi. Už v tomto období sa stal závislým na násilnej pornografii a podľa výpovede jeho matky dokonca počúval nahrávky, ktoré sám vytváral, na ktorých mal nahraté, ako jeho mladší brat plače a nahrávky detským modlitieb z rôznych cirkví.
Koniec jeho vzťahu so starším mužom sa zrejme stal stresorom, ktorý spustil jeho vražedné vyčíňanie. Kvôli kázniam na nahrávkam, ktoré hovorili o tom, že deti idú do neba aj bez toho, aby boli veriace, vybral si svoju cieľovú skupinu obetí.
Stal sa z neho sexuálny a brutálny sadista, ktorý sexuálne preferoval chlapcov vo veku okolo 10 rokov. Upír z Niterói, tiež známy ako Pedofilný Upír spáchal prvú vraždu v roku 1991, vo veku 25 rokov. Obete si vyberal spomedzi chlapcov z chudobných a často mnohopočetných rodín. Podľa jeho slov si vyberal len tých najkrajších.
Modus operandi - spôsob páchania vraždy
Andrade mal vždy problém nadviazať fungujúci priateľský vzťah, pretože na to nemal vytvorenú dostatočnú sociálnu abilitu. Mladší chlapci však boli ľahkou obeťou a dali sa zlákať za víziou dobrodružstva so starším kamarátom. Svoje obete vylákal buď na pláž, do kopcov alebo do kanalizačných potrubí.
Svoje obete omráčil úderom tupým predmetom do hlavy, pokiaľ úder nepriniesol výsledok, neštítil sa ho zasadiť znovu. Po únose nasledovalo znásilnenie ešte kým boli obete v bezvedomí. Marcelovi to však nestačilo a preto počkal, kým sa obete preberú a znásilnil ich znova.
Ako dlho svoje obete držal nikdy nebolo z jeho výpovedí celkom jasné. Vzhľadom na to, že jeho vražedná "kariéra" trvala len 7-8 mesiacov a pri výsluchu sa priznal k 14 vraždám, môžeme sa dovtípiť, že k usmrteniu obete dochádzalo krátko po jej únose.
"Nevedel som, či bol mŕtvy alebo živý keď som ho znásilňoval. Neuspokojilo ma to. Znovu som mu stlačil hrdlo, aby som naozaj zabezpečil, že jeho duša odíde do neba." Marcelo Costa de Andrade
Keď bol svojou obeťou nasýtený usmrtil ju uškrtením, pričom často používal ich vlastné tričká ako nástroj. V tomto momente sa v jeho vnútri ozvalo vzrušenie, ktoré podporovali ruka v ruke homosexuálna nekrofília, orgánový fetišizmus a antropofágia (kanibalizmus). Vo viacerých prípadoch pil krv svojich obetí, aby získal ich krásu. V jednom prípade odrezal obeti hlavu, vo viere, že si tak nakloní jej ducha, aby mu pomohol nájsť ďalšiu obeť.
Po čine ukryl telo a na miesto sa vracal s jedlom pre duchov svojich obetí, tiež v presvedčení, že mu vďaka tomu duchovia pomôžu nájsť ďalšiu obeť. Ako suveníry si od chlapcov vzal ich spodné prádlo a v nejedenom prípade aj krv, ktorú skladoval v sklenených nádobách v chladničke. Ukrývanie tela si uľahčil desivým spôsobom. Z domu svojej matky ukradol mačetu, ktorou telá mŕtvych chlapcov rozsekal.
Motivácia podľa jeho vlastných slov
Marcelo bol podľa jeho výpovedí motivovaný troma silnými dôvodmi. Treba podotknúť, že podľa mnohých psychiatrov je kvôli svojim bludom považovaný za fundamentálne religiózneho vraha, ale prevládajúcim motívom jeho vraždenia bola nekrofilná homosexualita a homosexualita obecne.
Slová Marcela:
"Pitím ich krvi som si zabezpečil, že sa stanem rovnako krásnymi ako boli oni."
"Na chlapcov som sa zameral lebo sú krásny a majú hebkú pokožku."
"Kňaz mi povedal, že ak dieťa umrie a ešte majú trinásť rokov, tak automaticky idú do neba, teraz už viem, že som im pomáhal sa tam dostať."
Koniec vyčíňania
Jeho posledné známe obete boli Ivan a Altair de Medeiros. Sľúbil im, že ak pôjdu s ním, dá im peniaze, čo sa ukázalo ako veľmi účinná metóda, keďže žili v chudobných častiach Brazílie. Vzal ich na pláž, kde mladšieho Ivana omráčil a pokúsil sa ho znásilniť. Tu však zasiahol jeho starší brat, toho však Marcelo spacifikoval a slabším úderom do hlavy čiastočne omráčil. Donútil ho, aby sa díval na to, ako znásilňuje mladšieho Ivana. Musel sa dívať aj na to,ako ukončuje chlapcov život.
V strachu o svoj život Altair zvolil rozumnú taktiku, ktorá mu zachránila život. Prisľúbil svojmu únoscovi, že urobí všetko, čo mu prikáže. Podľa výpovedí páchateľa sa do chlapca okamžite zamiloval. Bol presne taký, ako Andrade chcel, submisívny, nesnažil sa brániť, úplne sa podriadil a mal krásne, zelené oči. Vzal Altaira na neďalekú čerpaciu stanicu, kde mu vyčistil a ošetril ranu na hlave a následne spolu strávili noc v lese za stanicou. Tu mal s Altrairom niekoľko krát pohlavný styk. Chlapec sa nebránil a podľa výpovedí robil všetko presne tak, ako mu jeho únosca prikázal.
Na druhý deň Marcelo zobral svoju obeť na svoje pracovisko, kde na neho nemohol neustále dohliadať. To chlapec využil a podarilo sa mu utiecť. Vrátil sa domov k svojej matke, ale spočiatku jej nič nepovedal zo strachu, že by ho zbila. Keď sa polícia nakoniec dozvedela o tom, že sa Altair stretol s Andradeom, presvedčili ho, aby ich vzal na pracovisko páchateľa. Zastihli ho práve pri obete a bez okolkov prezradil, že na nich už čakal. Konečne sa začalo vyšetrovanie jasného páchateľa niekoľkonásobnej vraždy.
Altair kvôli vážnej psychickej traume ktorú utrpel krátko po zatknutí Andradeho fyzicky ochorel a po pár dňoch zomrel. Bez pochyby sa dá teda povedať, že sa Altair stal poslednou obeťou tohto desivého vraha mladých chlapcov.
Pri domovej prehliadke našla polícia mačetu, ktorou boli rozsekané jeho obete a ďalšie množstvo fyzických dôkazov. Pri výsluchu sa priznal k ďalším vraždám. V tom čase mu média dali dve prezývky: Pedofilný Upír a Upír z Niterói, pričom ho prirovnali ku kanibalovi a sériovému vrahovi Jeffreymu Dhamerovi.
Pri psychologických vyšetreniach mu bola diagnostikovaná schizofrénia, nízke IQ, viacnásobná porucha osobnosti, antisociálna porucha osobnosti, psychopatická tendencia a iné duševné poruchy, stavy a choroby. Bol súdom prehlásený za vinného, ale kvôli zlému psychickému stavu bol odsúdený na ústavnú liečbu v psychiatrickom zariadení Henriquea Roxa.
V roku 1997 Andrade z ústavnej liečby utiekol, našťastie sa ho podarilo v krátkom čase dopadnúť v kostole, ktorý kedysi navštevoval. Andrade si z časti uvedomoval vážnosť svojich skutkov, ale nikdy ich neoľutoval. Stále zostával v presvedčení, že im vlastne pomohol dostať sa do neba.
Odporúčaná literatúra
Ak Vás zaujal príbeh Marcela Costa de Andrade a celkovo je pre Vás téma sériových vrahov zaujímavá, pridávam sem knihy spolu s mojim odkazom na ich kúpu. Určite stoja za to, aby boli prečítané, pretože sú napísané veľmi zrozumiteľne a spôsobom, aby to pochopil aj bežný čitateľ.
Kniha v tlačenej forme:
https://www.martinus.sk/?uItem=141763&z=JHUEQ4&utm_source=z%3DJHUEQ4&utm_medium=url&utm_campaign=partner
E-book formát
https://www.martinus.sk/?uItem=263448&z=JHUEQ4&utm_source=z%3DJHUEQ4&utm_medium=url&utm_campaign=partner
Ak sa zaujímate o psychológiou páchateľov viacnásobných trestných činov, nezáleží na tom, či je to Váš koníček alebo sa tým živíte, táto kniha by vo Vašej knižnici určite nemala chýbať. Andrej Drbohlav veľmi odborne, ale zároveň jednoducho otvára dvere do temného sveta sériových vrahov. Poukazuje na rozdieli medzi fikciou, ktorá je viac známa a pravdou, ktorá často stojí v tieni filmových trhákov.
Kniha v tlačenej forme:
https://www.martinus.sk/?uItem=221345&z=JHUEQ4&utm_source=z%3DJHUEQ4&utm_medium=url&utm_campaign=partner
Táto kniha je druhým veľmi vydareným dielom Andreja Drbohlava, ktorá čitateľa veľmi zrozumiteľným spôsobom vovedie do mysle páchateľov masových vrážd. Poukazuje na mnohé rozdieli medzi sériovými vrahmi a vrahmi masovými, ktoré sú Často ignorované aj v odbornej spoločnosti.
