Jeden z hlavných spôsobov, ako pomerne s istotou pripísať vrahovi obete je viktimológia. Je to pomerne mladá veda, aj keď upriamene pozornosti na obeť vidíme už aj v dielach autorov ako C. Lombroso (práca z roku 1876), E. Ferri (1892) alebo E. H. Sutherland (1924).
Pojem viktimológia bol prvý krát použítý na konferencii Rumunskej spoločnosti pre psychiatrov v roku 1947. Vtedy s ním prišeil B. Mendelson. V inej odbornej literatúre, okrem tej, ktorú písal Mendelson, sa pojem viktimológia aplikuje až dva roky po spomínanej konferencii.
Viktimológia má výrazné postavenie v psychológii obetí trestných činov, ale vo veľmi výraznej miere sa aplikuje aj v profilovacej metóde Analýzy trestného činu, jej základ postavili behaviorálny špecialisti FBI. Vo forenznej psychológii sa pozerá na prepojenie obetí. Ich typológiu, podobnosti a hľadá odpoveď na otázku, prečo práve táto obeť?
Baby Doll (Armstrong) zabíjal prostitútky, rovnaké obete vyhľadával aj André Crawford, Lionel J. Dahmer sa zameriaval na mladých chlapcov, často homosexuálov. Joseph Danks vraždil výhradne mužov - bezdomovcov. Paul Durousseau sa zase zameral na mladé ženy - černošky s plnou tvárou a kratšími vlasmi.
Viktimológia, rovnako ako modus operandi dokážu spojiť vraha s jeho obeťou. Sú však aj taký vrahovia, ktorí sa nezameriavali na konkrétny typ obete. Nerozlišovali farbu očí, vlasov, pohlavie, sexuálnu orientáciu, ani národnosť, etnickú príslušnosť. Boli to väčšinou vrahovia, ktorí spáchali tie ohavné skutky kvôli samotnej vražde. Medzi nich patrí aj Šachovnicový vrah.
Alexander Yuryevich Pičuškin
Podľa výpovedí jeho matky nastala pri Alexandrovi dramatická zmena po smrti jeho otca. Nedokázal prijať a spracovať otcovu smrť a formou vzdoru sa pre neho stal izolacionizmus, sebapoškodzovanie, nočné pomočovanie a nočné mory.
Narodil sa v roku 1974 v Mytišči. Až do smrti svojho otca mal bežné, z pohľadu matky bezproblémové destvo. V rámci vývoja jeho psychických problémov a stavov je treba podotknúť, že Rusko malo psychologické problémy a ich samotnú liečbu v tej dobre tabuizované. Preto bol jeho psychický stav značne zanedbaný.
"Ak by ma nechytili, vraždiť by som nikdy neprestal, nikdy. Tým, že sa im to podarilo zachránili množstvo životov."
Alexander Pičuškin
Pičuškinovi za prvú obeť padol chlapec v jeho veku (vtedy 18r), ktorý sa mu údajne pokúšal prebrať priateľku. V tej dobe to žiaľ pre spoločnosť a budúce obete, polícia vyhodnotila ako samovraždu. Pičuškin chlapca vystrčil z okna.
V jeho hlave sa po tom čine začali tvoriť thanatofilné myšlienky a čím viac ich pestoval, tým bola jeho náklonnosť k smrti a násiliu hlbšie zakorenená. Vraždil medzi rokmi 1992 s 2006.
Detstvo
Keďže ruské úrady nie sú práve majstrami v zdieľaní informácii, presný a dôveryhodný pohľad do jeho dectva nemáme. Ruská strana z pravidla neodkrýva ani psychologické profily a preto ho zahraničný odborníci postavili len na základe správ, ktoré púšťali jednotlivé média.
Niektorí odborníci pridávajú veľký význam incidentu, ktorý sa mu stal v rannom dectve Pičuškin spadol z hojdačky a niektorí členovia vedeckej obce sú presvedčený o tom, že sa mu pri páde poškodila frontálna mozgová kôra, čo môže viesť k spontánnym návalom agresie.
Krátko po zotavení zo zranenia ho matka kvôli poruchám sústredenosti zapísala na školu pre deti s poruchami učenia. Pritom bol talentovaným a nadaným dieťaťom. Zmena školy priniesla šikanu zo strany bývalých spolužiakov. Rovnako, ako Upír z Niterói, aj aj Šachovnicový vrah dostal prezývku "Retard".
Blízky vzťah po smrti rodiča si vytvoril so starým otcom. Ten sa svojmu vnukovi venoval v mnohých ohľadoch. Okrem toho, že s ním preberal školské učivo, písal s ním domáce úlohy a hral sa s ním, ho naučil hru šachy.
Malý Alexander sa ukázal, ako neobyčajne talentovaný šachový hráč, preto sa jeho starý otec rozhodol, že ho vezme do parku, kde sa organizujú šachové turnaje. Jeho súperi ho opisovali ako pre hru zanieteného, trpezlivého a vo väčšine prípadoch celkom nepredvídateľného hráča.
Ovládal množstvo stratégii a s obľubou ich behom hry obmieňal a kombinoval. Z hľadiska jeho strategického zaradenia bol agresívnym útočníkom, ale keď hrozilo, že mu protihráč ohrozí kráľa, prešiel to opatrnej defenzívy.
V kolektíve šachových nadšencov sa stal obľúbeným už od útleho veku a bol okamžite prijatý do ich "sociálnej skupiny".
Behom dospievania údajne trávil viac času v parku, ako kdekoľvek inde hádam s výnimkou vlastného domova.
Keď zomrel jeho starý otec, opäť sa začal uzatvárať do seba, od šachu však neupustil a podľa toho vlastne aj dostal svoju prezývku: Šachovnicový zabijak.
Práca, život a ako ho vnímali ľudia v jeho okolí
Aj napriek častej spontánnej agresivite si ho jeho okolie zafixovalo ako obetavého, príjemné a dobrosrdečného človeka. Podľa výpovedí jeho priateľov mal bezhranične rád zvieratá. Po tom, ako mu auto zrazilo mačku údajne strávil týždeň vo svojom byte, nevychádzal ani nehovoril. Táto povahová črta, v tomto prípade mylne interpretovaná ako láska k zvieratám, bola počiatkom neskorších problémov.
Pracoval v obchode so stavebninami a sklom, ako bežný predavač. Na starosti mal aj vyskladňovanie často ťažkého a krehkého tovaru. Zamestnávateľ s ním nikdy nemal problém a až na výnimku osobného voľna a občasných zdravotných komplikácii nevymeškával pracovné dni.
V poobedňajších hodinách po konci šichty sa vždy vydal do parku, aby si zahral niekoľko partií šachu. Len málokedy sa stalo, že by túto tradíciu porušil, zrejme preto, že práve pri šachoch si vyberal svoje obete.
Niekoľko policajných zlyhaní
Ruská polícia síce nie je ochotná a zrejme ani schopná priznať si vážne chyby vo vyšetrovaní prípadu Šachovnicového vraha, každopádne dopustili sa ich niekoľko. Jednou z tých najväčších bolo odmietnutie výpovede mladej ilegálnej prisťahovalkyne. 23. februára 2003, Pičuškin dotiahol mladú ženu do parku k studni, kde skončilo už niekoľko jeho obetí. Udrel ju do hlavy, následne jej niekoľkokrát udieral hlavou o kamenný múrik. Keď žena skončila v bezvedomí, Pičuškin ju hodil do studne, vo viere, že je mŕtva. Žena sa však prebrala a s vypätím všetkých síl sa vyškriabala von. Pičuškina nezastavil ani fakt, že bola žena tehotná.
Po úniku pred istou smrťou podala výpoveď na polícii. Bola však ilegálnou prisťahovalkyňou, ktorá podávala svedectvo proti občanovi Ruska. Musela svoje obvinenie stiahnuť a sama čelila vyšetrovaniu zo strany polície. Jej výpoveď pre políciu nemala žiaden význam.
"Život bez vraždenia je pre mňa ako život bez jedla. Som otcom tých, ktorých som zabil, pretože ja som im otvoril dvere do iného sveta."
Alexander Pičuškin
Viktimológia
Ako už bolo spomenuté, obete si vyberal vo väčšine prípadov pri šachu. Vyšetrovatelia zistili, že minimálne 20 ľudí (z potvrdených obetí) osobne poznal a krátko pred vraždou s nimi strávil čas pri alkohole. Vek, pohlavie, vzhľad pri výbere obetí nehralo žiadnu úlohu. Smerodajným faktorom pre neho bola príležitosť a priestor.
Jeho osobný cieľ bolo zavraždiť aspoň 64 ľudí. Tento cieľ si stanovil z dvoch primárnych dôvodov. Číslo 64 sa pre neho stalo symbolickým, číslo totiž zodpovedá počtu políčok na štandardnej šachovnici. Druhým dôvodom bolo to, že si zaumienil stať sa najväčším sériovým vrahom Ruska a sám sa opakovanie niekoľko krát prirovnal k Čikatelovi.
Jeho obeťami boli prevažne muži rôzneho veku (zrejme preto, že sa dali ľahšie zlákať "na pohárik), ale keď sa mu naskytla príležitosť, neváhal zaútočiť aj na ženy. Medzi svoje obete pripísal aj niekoľko detí, prevažne chlapcov.
Modus operandi
Rovnako, ako viktimológia, aj modus operandi sa často líšil. Vo svojej podstate (kostre a osnove) bol rovnaký a k činu dochádzalo na rovnakom mieste (park). Líšila sa však použitá zbraň, spôsob nakladania s telom po smrti, ale aj trávenia času s obeťou pred vraždou. Spojovateľom bol alkohol v krvi obeti aj jej vraha (aspoň vo väčšine prípadov).
Väčšina, dokonca aj príležitostných vrahov, sa postupne vyvíja a súčasťou tohto vývoja je aj špecifikácia modus operandi a vytvorenie si akéhosi citového vzťahu k vražednej zbrani. Alexander na usmrtenie používal celý arzenál. Náhodne nájdené zbrane ako kameň, papek, predom pripravené, ako škrtiaca šňúra, kábel, pálka alebo podomácky vyrobená pištoľ, či sekera. Prípadne sa zbraňou stávali jeho vlastné ruky.
Po vražde odviezol telo na okraj parku, kde ho zakopal, v pár prípadoch len tak pohodil. Telá obetí nijak nearanžoval a len málokedy sa po ukrytí tela na mieste zdržoval. Nešlo mu o spôsob zabitia, to nehralo veľkú úlohu, ako som už v úvode písal, šlo mu o samotný akt vraždy. Niektoré zdroje uvádzajú jeho signatúru, ktorou bola údajne prázdna fľaša vodky zarazená v lebke obete.
Motivácia
Aj keď sa so zápalom prirovnával k Čikatelovi, najmä, čo sa týka počtu jeho obetí, v motivácii sa výrazne líšili. Čikatelo bol sexuálny sadista, ktorý vraždil pre ukojenie svojich zvrátených sexuálnych túžob. Pičuškin bol príležitostný hedonistický vrah, ktorý vraždil kvôli pocitu dominancie a moci nad obeťou. Vo svojich vraždách nehľadal žiadny vyšší účel, ako napr. Charles Cullen alebo už spomínaný Upír z Niterói (Marcelo Costa de Andrade).
V roku 1985 Holmes a De Burger vytvorili typológiu vrahov podľa motívu. Odborníci zaraďujú Alexandra do tretej skupiny: VRAH-HEDOINISTA (HEDONISTIC). Táto skupina sa prejavuje pôžitkom z vraždy. Má rád pozornosť médii a je pri ňom najvyššie riziko, že bude vypovedať o svojich činoch nepravdivo a bude si pripisovať aj vraždy, ktoré nespáchal. V rámci podtypu bol zaradený, ako Vrah z nadšenia (Thrill Killer).
Zatknutie a súd
V roku 2006 sa polícii konečne podarilo ukončiť jeho vyčíňanie. Pri jeho poslednej obeti Maríne Moskalyovej našli lístok z metra. To políciu naviedlo k tomu, aby preskúmala záznamy z metra. Niekoľko kamier zachytilo obeť v spoločnosti jej budúceho vraha.
Súd ho uznal vinným z vraždy 48 ľudí a odsúdil ho na doživotie, pričom prvých 15 rokov v samoväzbe ("samotka"). Vyšetrovatelia pre média potvrdzujú, že obetí je podľa ich odhadov v skutočnosti podstatne viac. Najpesimistickejšie odhady presahujú číslo 80. K tomuto záveru došli podľa počtu nezvestných osôb v rokoch, kedy bol Alexander ako vrah aktívny.
