Nord Stream 2 neprinesie len plyn.

Písmo: A- | A+

Kým EÚ nebude energeticky nezávislá bude jej prepojenie na ruský plyn vždy podliehať i politickým tlakom. Možností je veľa, ale Nord Stream 2 je tou najhoršou. Myslieť si, že za tým je len obchod je naivné.

Nič netrvá večne. Ani surovinová závislosť na Rusku. Ani súčasne kroky Ruska podporujúce sankcie západu. Zatiaľ má však najväčšia krajina sveta tromf v rukáve, alebo aspoň dostatok plynu v potrubí, aby si dovolila ohrozovať bilaterálne dohody, pre štýl politiky, ktorú inak ani nevie robiť. Nikdy v dejinách sa neviedla diplomacia bez toho, aby nesledovala svoje záujmy, avšak v prípade Ruska, kroky ktorými podnecuje napätie v medzinárodných vzťahoch už vzbudzujú dojem, že ide o resentiment za prehranú studenú vojnu.

Situácia okolo stavby a dostavby druhej vetvy plynovodu Nord Stream stojí v trochu inom svetle, ale konečný efekt je rovnaký – narušiť stabilitu krajín EÚ a ich spojenectva s USA. Klasický obchodný vzťah na zásadách ponuky a dopytu za vyváženú cenu nikomu neprekáža, ani ak by obe krajiny nestáli na rovnakých hodnotových pozíciách. V prípade Nemecka a Ruska je to však iná situácia. Nemecko je popredný členov EÚ, pilierom európskych hodnôt a stabilným prvkom európskej právnej kultúry a v tejto pozícii je i jasným protipólom Putinovmu Rusku, ktoré so syndrómom uvarenej žaby pomaly a isto demontuje, i tak chatrnú kostru demokracie. Nakoniec slová Dankovho kamaráta predsedu štátnej Dumy a kremeľského ideológa Viačeslava Volodina: “Putin je Rusko, ak bude Putin, bude i Rusko, ak nebude Putin nebude Rusko“ svedčia, že všetko, a teda i výstavba plynovodov stojí a padá na rozhodnutí jedného človeka. Navyše človeka, ktorý so stúpajúcim vekom býva nevyspytateľnejší, revanšistický a ultra konzervatívny. Preto by sa mal zmeniť i pohľad na túto obchodnú dohodu, je to totiž pakt, ktorý z biznisu robí Damoklov meč energetickej sebestačnosti o ktorú sa usiluje politika EÚ.

A. Merkelová síce miestami pripustila zastavenie dostavby plynovodu Nord Stream 2, ale nie tak razantne, aby to narušilo pokojný spánok Kremľa a mecenášov plynu. To podstatné však je – a Kremeľ to dobre vie –, že razantnejšie to ani nebude. Kým bude svet hladný po relatívne ekologicky čistej, cenovo prístupnej a bezpečnej energii, môže si Rusko stavať plynovody a zároveň anektovať susedné územia, ignorovať ľudské práva a tráviť svojich oponentov. Tvrdenie že stavba plynovodu je čisto obchodným projektom už neobstojí, iba ak by nebolo inej cesty, ale vybrať si za partnera niekoho, kto vidí svet inou optikou, a ignorovať iné možnosti sa nerobí bežne, pravda, ak za tým nie je niečo viac.

Plynovod Nord Stream 2 nie je len obyčajný energetický projekt, je to predovšetkým strategický ťah, jeden z mnohých, akým si chce Rusko vyšpecifikovať svoju vlastnú cestu, vlastnú identitu; z pozície toho, kto nie je v rade s ostatnými v popredí si hľadá nový, hodnotovo príbuzný kruh. Nakoniec sám Putin sa vyjadril: „Rusko je samostatnou civilizáciou“, čiže nie iba obyčajou krajinou, ale neobyčajnou, výnimočnou krajinou. 

Ruská ekonomická para však nestačí, aby taký veľký kolos posunula k lepším číslam v nazeraní na prosperitu, efektivitu a vyššiu životnú úroveň krajiny, ktorá už dlhé roky stagnuje. Neúspech v ekonomickom priblížení sa k vyspelejším krajinám Európy núti Putina použiť všetky možné prostriedky (i neekonomické) na posilnenie závislosti Európy od strategických surovín. Nič totiž neuživí 150 miliónov Rusov tak, ako predaj toho, čo skrývala ich zem dávno predtým, ako jej tajgou prechádzali hordy Mongolov. Ropa a plyn tvoria značnú časť príjmu štátneho rozpočtu, spolu s inými nerastnými surovinami je to niekoľkonásobne viac ako domáca produkcia. Za takejto situácii môžu živiť podhubie ruskej výnimočnosti len investície do armády a kozmického programu, a aby to bolo úplné, i do propagandy.

Nord Stream má v sebe ešte jednu, dokonca dve strategické ťahy. Nielen, že naštrbí dobré partnerské vzťahy európskych krajín a vzťah Nemecka s USA, ale rovnako účinne izoluje Ukrajinu, oberie ju o miliónové príjmy do štátneho rozpočtu, zvýši sociálne napätie v krajine a nepriamo bude tlačiť proruské nálady k ešte väčšej iniciatíve a opätovnej lojálnosti k Rusku. Neľahká pozícia Zelenského na domácej politickej scéne, strata popularity a absencia dlho očakávaného nového ukrajinsko-amerického vzťahu môže vyeskalovať frustráciu z prehnane očakávaného zaradenia Ukrajiny na európsku politickú mapu. Ani Merkelovej vyhlásenie, že celý projekt stojí a padá na garancii Ruska, že časť ropy naďalej povedie tranzitom cez Ukrajinu, nemôžu garantovať pokojný spánok, najmä ak si pripomenieme Putinove slová: “Výstavba plynovodu je výsostne komerčná záležitosť a nemá nič spoločné s politikou“. V tomto prípade sa to dá pochopiť rôzne, nič z toho však neznamená, že Ukrajina sa nemusí obávať. Putin svojskou rétorikou upokojil situáciu, keď sa inde vyjadril: “Nepredpokladáme zastavenie ruského tranzitu cez Ukrajinu“. Slová ale majú záhadnú moc, z úst každého majú iný obsah a Putin je v tomto eskamotér. Ak nedokáže z pravdy urobiť lož, tak aspoň ju spochybní. Pravdivosť výroku v Putinovom žargóne, je vždy podmienená okolnosťami, časovými súvislosťami a udalosťami na ktorý sa vzťahuje. 

Rusko hrá na európskej šachovnici svoju hru, kde i politický pat – tranzit by smeroval oboma smermi – by znamenal pre Rusko výhru, prinajmenšom by narušilo americko-nemecké vzťahy. Čo je však podstatné, Rusko vie, že surovinová závislosť najsilnejšej ekonomiky Európy je energeticky najlacnejšie prepojená s Ruskom, ale zároveň si uvedomuje, ako nestabilná je jeho pozícia v európskom plynovom trhu, najmä ak sa v Európe stavajú nové plávajúce terminály na dovoz skvapalneného zemného plynu (LNG) zo zámoria.

Zemný plyn, či už v klasickej stlačenej forme (CNG), alebo v skvapalnenej (LNG) forme má z neobnoviteľných energetických surovín väčšiu budúcnosť, ako ktorékoľvek iné palivo. Ide len o to, v akej forme a ako ho transferovať rozvetvenou sieťou po Európe.

Čo by ruskému transportu zemného plynu mohlo konkurovať je skvapalnený LNG plyn. V skvapalnenom stave sa kapacita plynu znižuje až 600 krát, transport a skladovanie je lacnejšie, ako preprava zemného plynu, je to ekologické palivo s veľkou výhrevnosťou a pomerne vysokou bezpečnosťou. Ďalšou možnosťou ako zásobiť európsky trh iným ako ruským plynom, je dovoz amerického bridlicového plynu, ktorý i napriek komplikovanej ťažbe ostáva cenovo prijateľnejšou alternatívou. Bez ohľadu na to, či sú to relevantné alternatívy – sú to alternatívy –, a to Rusko vyrušuje.

Dopyt plynu v Európe, i napriek stále rastúcej snahe zavádzať iné zelené energetické alternatívy bude i v nasledujúcich desaťročiach kľúčový. Otázkou je, či potrebujeme nové potrubia. Dovoz plynu potrubím, či už v podzemným alebo podmorský kanálom je zo všetkých transportov najneekologickejší. Už stavba plynovodu Nord Stream 1 bolo za čiarou ekologickej únosnosti o tej surovinovej závislosti nehovoriac. Potrubné plynovody i ropovody nesú sú v sebe ekologickú záťaž, ktorá pri zlyhaní ponesie katastrofálne následky. Pri súčasnom alarmujúcom stave našich oceánov a morí a Baltského zdôrazňujúc, je akýkoľvek ďalší takýto projekt neodpustiteľný a následky, ktoré ponesie, môžu byť nenahraditeľné.

Nord Stream je výsledkom environmentálnej ignorancie a geopolitickej stratifikácie energetických tokov, ale nie len to, má to i jasný politický kontext, pretože čokoľvek dnes spojíte s Ruskom, vždy to má konotácie, či už zámerne alebo intuitívne vyvolať v nás nostalgický sentiment, náklonnosť k stále živenej idey, ktorá nám od čias Štúra pripomína, že Rusko je naša opora. Občas sa nájdu i politici, ktorí sa narodili na nesprávnej strane Európy a svojou angažovanosťou zamiešajú karty, nie len vo vlastných krajinách, ale i celej EÚ. Jedným z takých je G. Schröder , veľký priateľ Putina, ale i celej oligarchistickej smyčky ruského monopolného biznisu. Možno jeho ideologická príbuznosť k mentálnej platforme ruských oligarchov z neho urobila predsedu dozornej rady ropného koncernu Rosneft, ktorého výkonným riaditeľom je I. Sečin. Sečin má v novodobých dejinách ruskej politiky a biznisu významné postavenie, svojou bezbrehou lojálnosťou k Putinovi stojí na piedestále najmocnejších a najvplyvnejších politikov a oligarchov Ruska. Súčasťou jeho rozprávkového bohatstva je i majetok Chodorkovského, prozápadného oligarchu, ktorý si trúfol postaviť sa Putinovi. Chodorkovskij skončil vo väzení a majetok Jukosu v ropnej spoločnosti Rosneft. Sečin je po Putinovi druhý najmocnejší muž Ruska, s mocenským vplyvom medzi silovikmi – prokremeľskí príslušníci z vojenských a spravodajských služieb. Je na mieste otázka v akej časopriestorovej rovine sa skončila Schröderova prítomnosť v Rusku? Je jedno či politickej alebo v ekonomickej, v Rusku sa to neoddeľuje. V Rusku viac ako kdekoľvek inde na svete platí, že nič sa nedeje len tak, nezávisle na moci. Aký príbeh je to potom, kde svoje vplyvné postavenie má i bývalý kancelár Nemecka G. Schröder? Nie je možné, aby nebol zasvätený do politického gangu vplyvných ľudí, ktorých okrem biznisu spája nacionalistické podhubie ruskej štátnosti. 

Aká bude budúcnosť tohto projektu? Kľúč k jeho uzavretiu má len Nemecko. Vzhľadom na to, že v budúcej vládnej koalícii sa môžu ocitnúť i zelení, ktorí majú odmietavý postoj k plynovodu je otázka tohto projektu stále otvorená. Nemci však – akokoľvek budú fandiť zelenej alternatíve – nikdy ju nevymenia za blahobyt a ekonomický rast. A Rusko sa bez liberálnych politikov novej generácie nepohne ďalej, navždy ostane bytostne závislé na vývoze nerastných surovín. USA svojou politikou sankcií sú tiež limitované možnosťami aké majú, takže ako sa zdá, plynovod ostane i na ďalšie roky stretom politických, ekonomických a ekologických vášní. Iba ak by prišiel ďalší „Krym“ – v dejinách tejto krajiny nič neobvyklé – a miesto jalových sankcií by prišla nová „Trumanova doktrína“ a bohatá časť západnej Európy by sa jednoducho – odstrihla.

Skryť Zatvoriť reklamu