Reverzia politickej kultúry

Písmo: A- | A+

V každej slušnej a civilizovanej spoločnosti sú pravidlá na to, aby sa rešpektovali. Zvlášť v politickom boji, ak si politici nastavia nízku mieru slušnosti a rešpektu, prejaví sa to i v medziľudských vzťahoch.

Žijeme v postfaktickej dobe, každý fakt má svoje interpretácie a interpretácia má v sebe silnú zbraň – emóciu. V každej dobe v každej spoločnosti sú údernou silou, ktorá zlomí, presvedčí a spochybní každý argument a každý fakt. Veľká časť populácie prijme emócie ľahšie ako kritické myslenie. Je to lacný a efektívny prostriedok na dosiahnutie kolektívneho preludu. Smer I. a Smer II. o tom vedia, lebo presne to robia.

S obrovskou vitalitou a synchronizáciou sa Fico a Peliegrini pustili do unaveného voliča, ktorý po hrozivých správach z pandemického obdobia hľadá hlavne bezpečnosť, istotu a stabilitu. Vládna koalícia im len napomohla, svojimi nekoordinovanými, protichodnými tvrdeniami, premotivovanosťou a osobnými spormi sa stala katalyzátorom hysterického ataku 2 prepiato ctibažných a po moci chorobne túžiacich ľudí.

Slovník týchto dvoch pánov sa do maximálnej možnej miery obmedzil na expresívne slová, hyperboly, slová neprimeranej váhy, skresľujúce až urážajúce. Dikcia v ich komunikačnom štýle už nie je len politicky nekorektná, je útočná, agresívna prehnane emotívna. Vzrušený a napätý tón a ironizujúce gestá na všetky strany majú poslucháča zaujať a presvedčiť, kto je tu nositeľom pravdy. A zaberá to. Naopak hovoriť pomaly, pokojne, niekedy sa opraviť, inokedy usmiať, priznať si chybu alebo uznať oponentov argument a hovoriť bez pátosu je nudné, málo podnetné a poväčšinu to ostane nepovšimnuté.

Ak by sme mali zhodnotiť, ako účelne a efektívne pristupuje marketingovým ťahom opozícia a vládna koalícia k svojmu voličskému elektorátu, tak opozícia má výrazne navrch. Voličské preferencie nie sú len výsledkom nálad v spoločnosti, sú i odrazom vzťahu politika k verejnosti, rétorickou manipuláciou, stupňovaním tlaku, preskupovaním tém. Na veľkú časť voličskej populácie pôsobia emotívne vystúpenia politikov a ich výklad, ako dobrý herecký výkon. Herec sa nám môže páčiť, i keď hrá negatívnu rolu a politik zase, ak neúnavne všetko kritizuje, všetko spochybňuje a realitu vykresľuje ako kataklizmu. Smer I. a Smer II. týmto disponuje, za výraznej podpory RTVS, ktorá im protežuje nasadzuje do diskusných relácií emočne vypätých predátorov. A výsledok? Ak sú politici príkladom, tak Slováci už zďaleka nie sú holubičí národ – aspoň nie k sebe – počas pandémie sme ukázali, akí skutočne sme. Dešpekt k nariadeniam, neúcta k autoritám, nevraživosť k oponentom, hejtovanie na internete či dôvera v konšpirácie nás nemôžu tešiť. Žiaľ, slovenský volič sa nezmenil, stále miluje svojich Mečiarov, Harabinov, Slotov a týchto dvoch pánov.

Pred voľbami sme tu mali konjunktúru, rástla ekonomika, peniaze sa rozdávali kde sa len dalo, bol to niekoľkoročný trend, ktorý však narušili korupčné aféry sociálnych demokratov. Ak kradol Jánošík, môžu i oni, veď na chudobných sa dá myslieť i v luxusných sídlach a vidieckych vilách. A prišli voľby, nová vláda a s nimi i pandémia, nové plány a optimistické vízie čoskoro prekazil zákerný vírus. Politici ktorí nikdy nevládli majú zrazu riadiť štát i bojovať s koronavírusom. Bojovať na dvoch frontoch len málokedy vedie k víťazstvu. Vláda v jednom zlyhala – údajne - lebo takto by sme mohli povedať, že zlyhala každá vláda na svete, všade boli totiž infikovaní, všade boli mŕtvi, všade sa obmedzoval život, všade boli škody. Smer I. i Smer II. však veľmi rýchlo vycítili príležitosť. Čo tak predčasné voľby? Veď čakať 4 roky na riadne voľby je pre mocichtivých pánov celá večnosť. Napadlo ich referendum o predčasných voľbách, stačí presvedčiť 2 milióny Slovákov, že za všetko zlé môže Matovič a tí druhí. Prišla hra s ľudskými právami, neobmedzujte ľudí, neberte nám slobodu, neprikazujte čo máme robiť, „hrdinovia“ bez rúška, politické elity, ktorým paragrafy pokrútili racionálne myslenie trúbili na námestiach, ako je nám ubližované, ako nás chce vláda umlčať a ako si uzurpuje moc. A potom prišli obete, veľa obetí, zdravotníci - skutoční hrdinovia – bojujú o každú záchranu života, bojujú s vírusom i ľudskou hlúposťou. A „hrdinovia“ z ulice majú novú tému, zosnulí – obete tejto tragédie. Už to nie sú ľudské práva, sú to čísla a fakty, dobre však poslúžia ak ukážeme prstom, kto je na vine. Pandemické plány, koordinované postupy, či prijaté opatrenia sa len ťažko dajú verifikovať, porovnať a jednoznačne potvrdiť ich správnosť alebo nesprávnosť. No použiť ich na obvinenie sa dá. Aké úbohé a cynické, ale ľudia potrebujú vinníkov. Covid-19 prestáva byť hrozbou, no držať spoločnosť v euforickom vytržení sa musí, lebo inak takú masu ľudí k urnám nevyženiete. A tak prišli na rad politické „omyly“, nespravodlivo obvinení, politickí väzni, tajné spiknutia a bude toho ešte veľa.

Existuje i iná možnosť, nie tak dramatická ako ju opozícia vyfabrikuje. Pandémia nás neuvrhla na samotné dno, iste sú sektory, živnosti a prevádzky, kde pokles tržieb a strata trhu spôsobila výrazný, až existenčný zásah do životnej úrovne ľudí, ale život ide ďalej, tak ako sme žili pred pandémiou môžeme žiť i po nej. Problém nie je v udalostiach a situáciách v ktorých sme skúšaní, ale v nás samotných. Ako sa k tomu postavíme, čo podnikneme, aký hodnotový systém si nastavíme, ako sa začneme počúvať, rešpektovať a vážiť si to, že tu vôbec sme.

Skryť Zatvoriť reklamu