Ruský príbeh

Písmo: A- | A+

Asertivita zahraničnej politiky tejto krajiny, už prešla do fázy konfrontácie a verbálneho konfliktu. Už blízka budúcnosť ukáže, ako sa vyprofilujú vzťahy Ruska so západom.

 „Dúfam, že sa nikto neodváži prelomiť neprekročiteľné línie Ruska. Kde také línie sú si v každom konkrétnom prípade určíme my.“ 

Je to len jeden z mnohých výrokov prezidenta Ruskej federácie Vladimíra Putina, ktorý predznamenáva, že asertivita zahraničnej politiky tejto krajiny, už prešla do fázy konfrontácie a verbálneho konfliktu. Už blízka budúcnosť ukáže, ako sa vyprofilujú vzťahy Ruska so západom. Naberie Rusko defenzívnejší a ústretovejší prístup, alebo si určí nové línie (hranice)?

Udalosti od anexie Krymu, sú reťazovou reakciou príčin a následkov, ktorých výsledkom je až antagonistický a panický strach Ruska ku krajinám, ktoré boli mnohokrát jeho inšpiráciou. Nie je však na škodu pripomenúť, že takmer v každom prípade tú príčinu udávalo Rusko. Od samotnej anexie, cez Donbas, zostrelenie letu MH 17, kauzu Skripaľ, či Navaľnyj až po nedávny výbuch vo Vrběticiach. Následkom sú zakaždým sankcie či vyhostenia diplomatov. Putinova reakcia má nekompromisný ale i neprimeraný postoj: „Na provokácie odpovieme tvrdo, rýchlo a asymetricky“. Slová pod ktorými si možno predstaviť čokoľvek – i to najhoršie. Pre Putina už západ nie je súper, oponent, ale nepriateľ. Putinov zoznam nepriateľských krajín neprinesie nič, iba ďalší krok k novej studenej vojne.

Kremeľ často spomína, že si len bráni svoje záujmy a jeho kroky sú len reakciou na porušenie sľubu USA z roku 1990 o nerozširovaní NATO. Či už takáto dohoda bola alebo nie, nemôže to ovplyvniť záujem krajiny o vstup do tejto organizácie len z dôvodu, že susedí s Ruskom. Navyše jej vôľa byť členom NATO, nie je nikým nadiktovaná, ale je to suverénne rozhodnutie zvrchovanej krajiny. Takéto dohody sú od samého začiatku nefunkčné. Štát je činný flexibilný mechanizmus, neustále sa vyvíja, prispôsobuje a mení, nemôžeme ho zafixovať nejakou dohodou na celé desaťročia. Ak Ukrajina splní všetky podmienky a občania si to budú želať, NATO by nemalo váhať ju prijať. Inak to bude jasný dôkaz, že Rusko v hybridnej vojne víťazí.

Najnovšie udalosti na medzinárodnej scéne predznamenajú návrat železnej opony, jej hranice už budú o čosi iné, ale antagonizmus dvoch rozdielnych hodnotových, kultúrnych a ideologických svetov sa už znovuzrodil. Pojmoslovie, ktoré oddeľovalo západný demokratický a východný komunistický svet ostalo, len západ sa o kus posunul na východ, ale inak - na západe nič nového. Štáty Európskej únie a USA vo svojich principiálnych postojoch nemajú čo meniť, v ukazovateľoch úspešných a bohatých krajín pravidelne okupujú čelné priečky. Iste i tu sú nespokojní, menšine vadí príliš veľa slobody, iným pluralita názorov a sú i takí, ktorým sa už nechce slobodne voliť. Spoliehajú sa na múdrosť šedín, elitu, ktorá bez dotieravých novinárov a opozície bude múdro a spravodlivo vládnuť. Iste i takí sú, ale kým je ich menšina, môžeme pokojne spať. No a potom je tu Rusko, ktoré samo seba označuje za iný svet, nuž svet východu, svet, ktorý si nárokuje byť lepším, čistým a perspektívnym. Je to však krajina, kde sa toho málo mení, nehybné monštrum, ktoré občas zaškrípe, občas sa pohne, miestami ožije, miestami rozrastie, občas ju niekto napadne, občas je to naopak, ale pritom vždy hrdo precení matku Rus na mape sveta.

Od anexie Krymu sa vzťahy západu s Kremľom viditeľne zhoršujú. Čím bližšie si geograficky Rusko vytyčuje nové hranice k Európskemu západu, tým je vzdialenejšia jeho politická akceptácia. Po rozpade ZSSR si Rusko, ako najmocnejší nástupnícky štát hľadalo náhradu za neľudskú a disfunkčnú komunistickú ideológiu. Krátko počas 90 rokov si nekontrolovanou transformáciou nepružnej plánovanej ekonomiky na liberálnu a trhovú Rusko viac uškodilo, ako prospelo. Ukázalo sa totiž, že socialistický človek nebol až tak uvedomelý a ten postsovietsky, je v liberálnom svete ako neriadená strela. Niet divu, že Jeľcinove reformy boli krok vedľa, priniesli chaos, kriminalitu a skupinu oligarchov. Nastupujúci Putin otočil kormidlo, respektíve navrátil ho na starú dobrú po stáročia osvedčenú cestu. To hlavné čo Rusi potrebujú je bezpečnosť, istota, stabilita pevne zafixované štruktúry na ktoré je spoľahnutie a hlavne v pozadí mocná armáda, pre ktorú sa 2. svetová vojna nikdy neskončila. Militarizácia bola hlavnou témou Ruska od porážky nacizmu, hranice medzi civilným a vojenským boli vždy veľmi tenké. Pochopiteľne, cielenou propagandou každý musí pochopiť, že to nie je ich voľba, je to ich nevyhnutnosť do ktorej ich tlačí zlovestný západ. Preto neustále cvičenia, vojenské prehliadky ─ dokonca i detské ─ vojenské tábory pre deti, večné pripomínania si hrdinstva sovietskych vojakoch, sochy, piesne, vojenské súbory, to všetko už ani nie pre spomienku a vďaku, ale pre vybičovanie ruskej duši k väčšiemu nacionalizmu a nepriateľstvu k západu. Vlastenectvo, ako náhrada komunizmu, je vždy spoľahlivé, nikdy nesklame a vždy sa dá použiť. Veď milovať svoju vlasť, širokú stranu moju rodnú môžeme vždy. Áno, prečo nie, ale robiť z toho boľšoje divadlo, prepiatu nacionalistickú slávnosť, kde sa nevieme nabažiť svojou veľkosťou a démonizovať tých za Dneprom, vyznieva prinajmenšom pochabo, nenáležite. Akoby krajinu postihla národná amnézia, nepochopenie, že čosi také sa pred 80 rokmi postavilo proti nim.

V posledných rokoch sa Rusko samo dostáva do nepríjemných a obmedzených pozícii, ktoré mu sťažujú vyrovnávaciu pozíciu na medzinárodnej scéne. V tomto smere ani nastávajúce plánované stretnutie Biden – Putin neprinesie nič nové. Možno je to prezieravosť, možno nevyhnutnosť, ale Kremeľ si už dávnejšie hľadá nových hráčoch, ktorí mu nahradia stratený koaličný potenciál. No ani EAEU (Euroázijská ekonomická únia) ani BRICS nepriniesli Rusku kľúčové postavenie. Preto sa Putinova rétorika v posledných rokoch zmenila. Pripomína cársky slovník, myšlienky slavianofilstva, ako upätosť k pravosláviu, ruská odlišnosť, konzervatívna čistota, odmietanie západných hodnôt urobia z Ruska krajinu budúcnosti. Zatiaľ len vedie ďalšiu vojnu. Nová neviditeľná, kamuflovaná, hybridná vojna je silnou skúškou demokracie. Podľa Gerasimovej stratégie (náčelník ruského generálneho štábu) je kľúčovým faktorom porážky nepriateľa zničiť ho zvnútra, informačnými technológiami a psychologickou manipuláciou ovládnuť jeho myseľ. Zatiaľ sa mu darí – aspoň na Slovensku a Bulharsku – spochybňovať hodnotové princípy liberalizmu, demokracie a dôveru v inštitúcií. Ostáva len veriť, že demokracia a hodnotový svet krajín západu vo svojej veľkodušnosti nepripustia, aby sa hybridná vojna nestala ďalším veľkým prívlastkom rozhodujúcich svetových vojen. Zatiaľ nám ostávajú sankcie. Sú neželaným dieťaťom, nikomu neprispievajú, nikoho netešia, ale sú podmienkou, akou sa bytostne a hodnotovo vymedziť od stále vzdialenej kultúre východu. 

Ruská tlačová agentúra, ruské spravodajské služby, média i samotné ministerstvo zahraničných vecí so zaseknutým Lavrovom sa podieľajú na šírení ruského príbehu a sú štandardne cielené k vytváraniu obrazu v ktorom sa statočný ruský medveď musí brániť pred krvilačnými lovcami zo západu. Tak ako pri každom obvinení a podozrení z ruskej účasti i prípad vo Vrběticiach je dielom politikárčenia antiruských síl zo zahraničia. Viac ako skutková podstata udalosti je pre zotrvačnosť nevinnosti Ruska zaujíma fabulácia sprisahania voči tejto krajine. Bežný konzument informácií nemá čas overovať pravdivosť slov, relevantnosť tvrdení, či už jednej alebo druhej strany, čo vidí je dejová línia v ktorej je Rusko obviňované z mnohých incidentov, stavané do pozície utláčaného a obviňovaného. Tento strohý obraz, umocnený sčasti reminiscenciou na šťastné detstvo, kde Rusko bolo synonymum dobra, mieru a priateľstva, ale i po celé generácie vštepovaný leitmotív národnej emancipácie, ktorá po boku Štúra i Kollára obracala naše hlavy na východ k tomu dubisku, o ktorý sa môžeme oprieť v nás inklinovala skreslenú mienku o tejto krajine. Presnejšie o ruskom elitárskom a vodcovskom establishmente, ktorý od cárskeho Ruska po dnešného Putina má jednu spoločnú črtu – autoritarizmus. Rusko má síce ústavu, pluralitný politický systém, zdanlivo slobodné média, ale všetko je to šité nacionalistickou „Putinovou ihlou“. Už len fakt, že ruská ústava je nadradená medzinárodnému právu, dáva možnosť Rusku vysvetľovať si ľudské práva po svojom. Preto sú mimovládky zahraniční agenti, slobodné média sú nepriateľské média a pluralita politických strán je už len Jednotné Rusko a fejkový doplnok. Jediná skutočná hrozba, už sedí za mrežami. Aby sa Putinov scenár praktizoval, musí sa silné pole Putina na politickej scéne doma i v zahraničí dobre zakoreniť do povedomia Rusov a ďalších generácií, pretože Putin je smrteľný, i keď to tak nevyzerá.

A tak sa múdry zvodca ruských – i proruských – duší v maskulínnom formáte rozhodol vychovať novú generáciu, veď putinizmus je nová ideológia budúcnosti, ktorá sa rozšíri do celého sveta, ako to kedysi povedal jeho poradca Surkov.

V roku 2016 prebehla v Rusku školská reforma, do ktorej zasiahol sám Putin. Nová učebnica dejín, musí byť písaná v dobrej ruštine, bez vnútorných rozporov a dvojitých interpretácií – povedal sám Putin. Nová učebnica dejín, nie je len nová, ale i jediná. Navyše si privlastňuje i jeden výklad dejín, môžeme sa dohadovať či i objektívny, faktom však je, že pre isté nelichotivé obdobia je menej kritická a iné nadštandardne veľkorysá. Napríklad termín Kyjevská Rus sa nahradil označením Staroveká Rus. Výrazný dôraz sa kladie na význam pravoslávnej viery, a to i napriek tomu, že Rusko je sekulárnou krajinou, kde je cirkev oddelená od štátu. Prax je však iná a pravoslávna cirkev spolu s prepiatym vlastenectvom mätie hlavy žiakom už od detstva. O Stalinovom kulte sa píše len stroho. Časť venovaná stalinským represiám sa podstatne znížila a počet obetí sa ani neuvádza, naopak 30 roky sa vyzdvihujú pre industrializáciu, ktorá krajinu pozdvihla. Nová učebnica pripúšťa pracovné tábory, no úplne zľahčuje násilnú a neľudskú politiku v nich. Značný priestor v novej učebnici má Putinova kariérna činnosť. Veď 35 stránok jednej kapitoly venovaných jednému vodcovi by imponovalo i Stalinovi, ktorý si tej slávy užil viac, než ktorýkoľvek živočích. Anexia Krymu sa šetrne podsúva ako logická a nevyhnutná, navyše podmienená rozhodnutím samotného Krymu. Ideologické podfarbenie je cítiť i v miestach, kde sa píše o západných sankciách, ktoré vytvorili protiruský front na čele s USA.

Unilaterálny výklad vlastných dejín a vlastného videnia sveta bolo pre ruskú elitu vždy dôležitý nástroj, ako udržať krajinu jednotnú a konsolidovanú a pre obyčajného človeka to je výzva, že krajina má len jednu možnosť. Aby tomu skutočne tak bolo, tak si dejiny treba trochu vylepšiť. Dejiny však píšu ľudia, pohrávať sa s dejinami, znamená pohrávať sa s ľudskými osudmi. A tu zase platí – na východe nič nového. Je len tragédiou, že tak ťažko skúšaní ľudia s tak pestrou a rôznorodou kultúrou sú celé stáročia v zovretí úzkej elity bohatých a mocných, z ktorej sa nevedia a nemôžu vymaniť, pretože po celé stáročia sú uviaznutí v pavučine ilúzií, lží, sľubov, nádejí a prekrútených, skreslených faktov. To nekonečné odmietanie a zatracovanie liberálnych hodnôt, ako protipól ku konzervatívnemu, čistému a neskorumpovaného svetu uzamkol obyčajným Rusom cestu k slobode.

Ako dlho sa dokáže ruský príbeh živiť z podhubia svojej minulosti ukáže čas, prinajmenšom kým bude Putin pri moci. A potom? Možno opäť príde „cár je mŕtvy, nech žije cár“.

Skryť Zatvoriť reklamu