Volič je cesta k moci
Boj o moc, už nie je len výsledkom politiky vlády a opozície, nie je arénou štvorročného volebného obdobia a politiky súťaže, ale čoraz častejšie sa stáva dejiskom hybridných ťahov, zákulistných intríg, falošných správ, dezinformácií a manipulácií s verejnou mienkou. Obzvlášť to posledné sa stáva signifikantným javom a rafinovanou stratégiou oživenej strany Smer. Marketingový lišiak Fico dokonale pozná mentalitu slovenského voliča, využíva fakt, že nemalé percento slovenskej populácie ešte stále nepretrhlo pupočné puto so stereotypným, provinčným myslením, tak príznačným pre východných Slovanov, zaťaženým ruským jarmom. Ak k tomu namiešate kúsok naivity, nostalgie máte voliča, ktorého široké ramená a britký jazyk ľahko presvedčia. Fico sa tak jedným ťahom prihovára občanom z námestí a tlačoviek, obklopený ako Jánošík zbojníckou luzou, vykresľuje vládu (súčasnú i predošlé), ako tyrana a prezidentku ako zapredanú vlastizradkyňu v službách CIA. To je tá ostentatívna a na poplach bijúca divadelná tvár Fica, ktorý použije čokoľvek, aby súpera anuloval, tá druhá, pravá tvár Fica je nebezpečnejšia. Ľudia chorobne túžiaci po moci stratili prach súdnosti a citlivosti nie len voči sebe, ale predovšetkým k svojmu okoliu. Frustrácia z neupokojenej túžby po moci mu už zhatila všetky bariéry súdnosti. Žiaľ, udalosti okolo neho mu len nahrávajú. A jeho voliči? Tí skalopevní, či potencionálni veria imidžu, rýchlym slovám a nasrdenému pohľadu. Slová nie sú len slová, sú i nebezpečné, ak znejú bezohľadne a v zúrivom hneve k všetkým normám korektnosti, ktoré nám civilizácia nadelila. Vedia útočiť, vedia znivočiť a vedia manipulovať. Čo na tom záleží je to paškvil klamstiev, poloprávd a domnienok. Fico vie, že tí skalopevní mu odpustia všetko, stigma zanechávajúca v našich dejinách odtlačky fanatickej lásky k autoritám funguje na Slovensku dokonale, no a tí extrémne radikálni či odídenci do Hlasu mu v preferenciách môžu len pomôcť. Prekrúcanie, skresľovanie, naťahovanie a komplikovanie jednotlivých politických krokov má len zmiasť voličov, vyvolať v nich pocit, že každý iný ako on je babrák a neschopný viesť túto krajinu. Predošlé vlády túto hybridnú vojnu prehrali, argumentácie a varovania pred ním sú len zúfalou náplasťou na rastúci tlak populizmu, ktorý už začal Ficov učiteľ - Mečiar. Priznajme si to, slovenský volič je v istých regiónoch a sociálnych pozíciách naivný, ľahko manipulovateľný, pričom veľká časť voličského elektorátu volí tak, ako volia jeho blízki, príbuzní, či známi. Veľkú skupinu tvoria i nezainteresovaní voliči, neznajúci program, ciele a vízie strany, jediné čo ich zaujíma je vystupovanie, rétorika a sila slov, ktorými súpera vyradia z hry. Argumentácia, vecný racionálny postoj, zhodnocovanie výsledkov a pamäť majú druhoradý význam.
Pandémia
Máme ju už za sebou, verme, že na dlhý čas, no i tak by sme nemali zabudnúť, aký postoj pri nej zaujali osobnosti, ktorým zverujeme vo voľbách osud našej krajiny. Pretože len v krízových časoch sa dá zistiť, kto aký skutočne je. Dnes vieme, ako sa správal Fico (žiaľ nielen on). Účelovo, všetko čo navrhla vláda muselo byť zlé, preto pochopiteľne i opatrenia, nech sú myslené s akýmkoľvek dobrým úmyslom, museli byť zlé. Smer dobre vie, že veľa svojich voličov má medzi antivaxermi a nie preto, že by to chcel Fico, jednoducho sú to názorové fragmenty vyživované v pomerne veľkej skupine ľudí už od čias Mečiara. Mečiar rozdelil spoločnosť a vytvoril silný prúd antisystémových a antieurópskych voličov. Tí sa nestratili, etablovali sa v širokom názorovom spektre, najviac však v Smere, SNS a Republike. Smer si vychutnáva ich priazeň, i keď v skutočnosti mu nejde o princípy, ale o moc. Preto sa i počas pandémie správal ako ufňukaný chlapec, ktorému rodičia zakázali ísť von. Dôležité však bolo, aby to jeho priaznivci vnímali ako akt revolty, hrdinstva, ktoré sa vzpriečilo mainstreamu.
Referendum a voľby
Začalo sa to hystériou okolo referenda. Podobne ako pri pandémii, i tu Smer brúsil meče aby uťal svojim protivníkom, ak nie hlavy, tak aspoň údy. Jednorazovým aktom, v ktorom víťazia emócie a vášňami nabité nízke pudy, chcel Fico rozpustiť demokraticky zvolený parlament. V tomto prípade však argument, že občan si to želá, je skôr fabuláciou podstaty – Fico si to želá. I keď referendum neprešlo, klasický boj o voliča – zvlášť o menej názorového ─ vyhrávajú populistické strany na čele so Smerom. V predvolebnom boji sa Fico a jeho družina profiluje ako štvavá zver, na ktorú poľuje celá vláda, parlamentná koalícia či médiá. Presnejšie - útok na opozíciu - znie z úst predsedu Smeru v čase predvolebných kortešačiek, naozaj hrozivo. Fakt, že policajné zložky sú nezávislé a mimo politického boja, je už tvrdenie, ktoré voličovi nemožno dokázať, je to i dôvod, pre ktorý si dovolí predseda Smeru tvrdiť čokoľvek. Žijeme v postfaktickej dobe, kedy pravda už nemá relevantnú objektívnu hodnotu, pravda je názor, aplikovaná teória a kalkulácia slovných hračiek. Fico si dokonale osvojil túto stratégiu, nefixuje sa na jednu tému, no ak sa jej už dotkne, venuje sa jej intenzívne, ak mu niečo nezapadá do vzorca, tak si tam doloží čokoľvek. Dôležité je voliča zmiasť, dezinformovať a v konečnom dôsledku vyviesť z okruhu argumentov a faktov tam, kde ho chce mať. Voľby sú predo dvermi a o tom, že nudné nebudú sa ešte určite postará. Držať voliča v prevádzkovej teplote a neustále mu servírovať témy, kde strach, obava či zdanlivá nespravodlivosť sužujú emócie voličského potenciálu, je síce úloha náročná, ale zaručene prinesie ovocie. Na Slovensku určite. Veď ak klesá podpora v NATO v čase, keď by mala rásť, tak je tu možné všetko.
Vojna na Ukrajine
Pre Fica je vojna zlá a Rusko porušilo medzinárodné právo. Koniec na tému Rusko. Vojna u našich susedov je pre neho zástupná téme pre sankcie, vyzbrojovanie Ukrajiny, nekvalitné obilie, vyhrocovanie napätia, či zanedbávanie národnoštátnych záujmov v prospech Ukrajiny. A opäť, zato všetko môže zapredaná vláda, či Hegerova, Ódorova, veď na tom nezáleží, stále je vyrobená z tej istej ukrajinskej múky. A aby oslovil i veriacich v absurdnosti, nesmie opomenúť prezidentku a v konečnom reťazci zlovôle i americkú vládu a obstarožného Soroša. Evidentná náklonnosť Fica s autoritatívnymi režimami mu nedovolí uvoľniť svoj jazyk a nazvať Rusko agresorom a Putina zločincom. Namiesto toho nezabudne pripomenúť zločiny spáchané ukrajinskými fašistami (akoby v Rusku fašisti neboli), NATO ako bombardovalo Juhosláviu (nepovie prečo), omyly EÚ (to vždy zaberie) a zlých amerických vojakov (myslel tých dvoch, čo sa hádali pred obchodom).
Opozičné ťaženie za stratenou mocou je pre Fica otázkou existencie. Využil pandémiu, obete Covidu, vojnu na Ukrajine, sankcie a ako šľahačka na torte mu hrá do karát i koaličná roztržka. To všetko by bolo v medziach predvolebného boja o voliča, ak by nešlo o hodnoty. Tie sú však u Fica veľká premenná neustále rotujúca v magnetickom poli Ficovej metamorfózy. Ale to je tak, ak vám kosti zmäknú, potom je najdôležitejšie, udržať sa na nohách.
Z ľavicového Fica sa stal radikálny sociálny inžinier. Vie ako na to, vie ako presvedčiť ľudí, aby ho ľutovali, obdivovali a opäť volili. Demokracia na Slovensku zažíva ťažké časy, čelí renesancii 90 rokov. Máme sa báť? Máme dúfať alebo len prečkať a spoliehať sa, že čas je najlepší radca a učiteľ? Už o mesiac sa dozvieme.
