Nuž najprv treba povedať, že ekonomika je dynamická záležitosť a HDP nie je kopa dreva, ktorá sa dá uskladňovať. Platí to osobitne vtedy, keď všetko ide dlhodobo prudko nahor, ako to bolo v prípade HDP Slovenska. Doteraz totižto firmy u nás aj kontinuálne investovali a investícia so sebou viaže očakávania do budúcnosti. Ak sa tie nenaplnia, investícia vyjde navnivoč a premení sa na nevyužité, chátrajúce kapacity. Ak dajme tomu plním fľaše minerálkou, očakávam 5 percentný priemerný rast ekonomiky v najbližších piatich rokoch a približne podobný nárast dopytu, investujem popri svojej pôvodnej plničke aj do novej, aby som mohol tento očakávaný dopyt pokryť. Plnička sa mi splatí iba vtedy, keď dopyt bude tak veľký, aby som pokryl aspoň svoje náklady. Lenže zrazu príde stagnácia a dopyt je stále na úrovni, ktorú viem pokryť s pôvodnou plničkou, prípadne na trhu s minerálkami ešte nižší (stagnácia je vykázaná ako priemer za celú ekonomiku). Za iných okolností by som sa snažil predať plničku do iného štátu, no kríza je všade a tak nie je záujem. Keďže som si však na ňu požičal, úver splácať musím. Tieto splátky mi odsávajú peniaze z mojej zvyšnej aktivity a tým ma ťahajú ku dnu, možno až k bankrotu. Navyše ešte musím prepustiť ľudí, ktorých som na obsluhu novej plničky prijal, a to ma stojí ďalšie peniaze na odstupnom a podobne, Nehovoriac o iných nepeňažných ujmách, napríklad na medziľudských vzťahoch. Zhoršenie platí aj v prípade, ak by som používal kompletne vlastný kapitál. Nemám tak síce záväzky voči banke, ale vyhodil by som prostriedky, ktoré by som inak použil efektívne, alebo ich odložil na neskôr. Len s vlastným kapitálom však operuje málokto a aj keď ho niekto výnimočne má, je lepšie si ho šetriť ako rezervu a používať aj kapitál cudzí (úver z banky).
Najvážnejšiu vec, ktorú však prináša stagnácia či pokles, je NEROVNOVÁHA a NEISTOTA. Nie je nejaký veľký problém, ak som mal v roku 2006 príjem 90, v roku 2008 100 a tento rok budem mať stále len 100, prípadne opäť len 90. Problémom je, že ľudia si nemôžu byť istí, či nebudú mať zrazu len 20 (podporu v nezamestnanosti) v prípade ak ich prepustia, alebo ich firma celá skrachuje. Taktiež má každý človek nejaké fixné náklady (nájomné, hypotéka, cestovné výdavky), ktoré sa, čuduj sa svete, neznižujú a často ani nestagnujú, no zvyšujú sa. To je ďalšia nerovnovážna vec.
Tieto faktory spôsobujú nielen sociálne napätie, ale aj ďalej oslabujú ekonomiku. Ľudia, ktorým sa znížil príjem, si kupujú menej vecí, aby mali prostriedky na pokrytie fixných nákladov a mnohí, aj tí s rovnakým a prípadne vyšším príjmom, odložia väčšie investície, lebo si nie sú istí, či zajtra ešte svoju prácu budú mať. Preto klesá najmä predaj áut, čo spôsobuje zase prepúšťanie a krachy v automobilovom priemysle. Automobilové firmy kupujú menej vecí od iných firiem a detto aj ich zamestnanci so zníženým príjmom, respektíve tí, čo boli prepustení. Takto sa roztáča ďalšia špirála úpadku a „iba" stagnácia sa mení na recesiu.
Ako som už naznačil, ľahšie sa to rieši, ak je úpadok len v jednej krajine. Vtedy sa ekonomika dá rozprúdiť investíciami zo zahraničia (naliať z veľkej plnej nádoby do malej poloprázdnej). No v súčasnosti je celosvetový pokles a priestor pre takéto riešenia je obmedzený.
Spolu s Jánom Oravcom predpokladám, že tento rok nebude na Slovensku iba stagnácia, ale pokles. Dúfam, že sme sa neodnaučili prekonávať ťažké časy...
