Lenka prišlarezkým krokom. Zahanbene som porovnala jej čisté oblečenie s mojiminohavicami do prírody (načo budem zbytočne prať, keď každý výlet sa rovnakozašpinia...a povedzme si pravdu, že každá správna špina po týždni opadne sama).Lenka dokázala veľmi rýchlo zhodnotiť situáciu. Keďže tuleň ju ráno dostatočne„povzbudil“ a prišli sme až dve, výlet na ľadnicu sa skončil slovami „a nemám ani mapu“. Tak sme sa behomniekoľkých sekúnd ocitli na neďalekej železničnej stanici, kde sa na násusmievala janka a majo a ešte asi 10 cudzích ľudí.
Po panikes lístkami, sme obsadili jediný vagón vlaku smerujúceho do Turne nadBodvou. Ujo sprievodca sa snažil vyzerať opito a maskovať to humoroma oznámil nám, že vláčik zvláda cestu len do Drienovca. Neoklamal nás anitým, že to zopakoval hneď niekoľkokrát. Cestou sme s lenkou snovali plány,ako nenápadne nasmerovať celú skupinu neznámych ľudí, aby sme šli aj ďalej akolen na hrad. Potom sme porovnávali turistické oblečenie s nohavicami,v ktorých by som sa ja nehanbila ísť ani do kostola (a neznáme dievča anina výlet) a hodnotili sme , komu sa v akých topánkach ako bude šmýkaťdolu kopcom.
Na otázku akočlovek zistí, že je už v Turni prišla pokojná odpoveď „neboj sa, zistíš to, keď budú vystupovaťostatní“. Ostatní sa však nejak pozabudli, tak sme sa museli zodvihnúťprví. Stanica v Turni je pekná, dokonca ju máme aj odfotenú, najkrajšiajej stena, kde sú odchody vlakov je zvečnená niekoľkokrát. Potom to už išlo.Padlo asi 10 mien v nepomere ku dvom a vysvetlenie, prečo vlastne smesa na výlete takto stretli. Kačka je pôvodom zo zahraničia, až z ďalekejprahy a jej priateľ jano jej chcel ukázať krásny rodnej časti Slovenska.Organizovaná skupina sa pohla a hneď na úpätí prvého kopca sa rozpadla naniekoľko častí.
Keď smezadychčané s lenkou došli na rázcestník pod hradom, zistili sme, žekolegialita sa nenosí a žiadne čakanie na zvyšok skupiny sa nedeje, taksme pokračovali až na hrad. Tesne pod hradom sa skupina stretla a soslovami hore sa nedá ísť? sa tvárila,že sa ide utáboriť. Pobrala som sa teda hore, kde už lenka múdro popíjala teplýčaj, ktorý som si ja hlúpo neprosila. Postupne prichádzali aj ostatní ľudia nato, že sa hore ísť dá, že majú foťáky a že príroda sa fotiť oplatí. Jedlosa, pilo sa, hodovalo...vytrvale sme odmietali napiť sa bublinkatého studenéhomoku, ktorý sa stal z koly po priliatí neurčitého množstva tmavejtuzemskej tekutiny. Keď si už vianočné pečivo ozaj nikto neprosil, vzrazilisme.
Cestou sme sas lenkou pohrávali s myšlienkou skrátiť si dlhý kopec zbehom do hája,no myšlienku sme zavrhli a pre istotu sme zavolali na jana, ktorý sasnažil zviesť svoju českú priateľku do hája. Až keď sa do hája vybral aj celýzvyšok skupiny, lenka usúdila, že sa radšej spýta, kam sa vôbec plánujú dostať.Po vysvetlení, že nie všetko čo je značka ide na planinu, sme s lenkouusúdili že kopec sa začal a nejedna vrstva skončila v batohu.Medzičasom baterky vo foťáku dospeli, vybité vypovedali poslušnosťa odmietali spolupracovať.
So stúpajúcounadmorskou výškou tradične stúpala aj teplota a klesala debata. Už privysokých drôtoch vysokého napätia som napäto čakala, kedyže príde koniec.Koniec prišiel, nikde nikoho. Kolegialitu sme teda zavrhli aj my a podalisme sa naprieč planinou do hmly a snehu. Po chíľke sme naďabili na náučnýchodník, z ktorého nejaký beťár uniesol tabuľku opisujúcu prostredie.Lenka šikovne využila chvíľku na bližšie preskúmanie vzdialenejšiehoihličnatého porastu a ja som zatiaľ trúsiac omrvinky do batoha, čakala naostatných. Tichúčko mrznúc som zbalila vak a prosebne hľadela na bandutúžiac vykročiť ďalej. Nakoniec mi to nedalo a spravila som prvý krok. Namoje celkom slušné prekvapenie sa za mnou pobrala celá tlupa.
Ani neviem ako,zas som v hmle videla len lenku. Náhodou sa nám podarilo stratiť značkua teda sme pokračovali jednou z ciest, ktorou sme chodievali poplanine predtým. Neurobili sme to naschvál (aby si náhodou niekto nepomyslel,že nás treba ex-post pokutovať). Výhľad aj tak nebol, teda...miestami, keď sahmla roztrhla bolo vidieť až na neuveriteľných 5 metrov. Hneď sme pochopili,prečo popri priepasti chodník už nevedie. Len by nebolo od veci zotrieť starúznačku z brezy.
Keď sme natrafilina zvyšok správnej cesty, netrvalo dlho a našli sme aj salaš. Po dlhejdume, či tabuľa POZOR OBJEKT STRÁŽENÝPSOM platí aj v zime, zložili sme sa priamo v psej búde. Chvíľkusme pozorovali skupinku postávajúcu obďaleč a čakali, kedy si nás všimnú a prídu za nami (veď každýnormálny človek sa príde zložiť k salašu), potom to lenka nevydržalaa zamávala na janku. Pochopila a o chvíľku sme sa na tenkejlate, na ktorú som si sadla, tlačili traja. Všetko bolo v poriadku, kým sakrajnému prísediacemu nedostal do ruky čaj s tuzemákom, čo už lávkanevydržala a praskla. Koláč, ktorý sa konzumoval skončil na zemiv jednotlivých vrstvách, tuzemák s čajom opustili útulný priestortermoskového pohára a oliali popíjajúceho od hlavy až po päty. Tu saukázali výhody nepremokavej vetrovky a nosenia okuliarov. Po tom, čo smedokoláčovali, rozhodli sme sa rozchodiť 20 minútové sedenie rezkým mladíckymkrokom. Keďže do odchodu vlaku sme mali viac času ako dosť, neobišli sme anijednu náučnú tabuľu...nie ako ostatní.
Po zídení naasfaltový chodník sa medzinárodný párik zbehol porieť na zatvorenú reštauráciua ostatní sa na chvíľku zastavili skúmajúc rázcestník, ktorá cesta jenajdlhšia. Nakoniec sme sa pustili asfaltkou. Cestou sme míňali čerstvozaľúbeného miša, ktorý sa snažil vyliezť na všetko čo sa dalo. Riešila saotázka vianočných darov, bytov, práce a iných vecí.
V Turni smeskúmali každé miesto, ktoré by mohlo vyzerať ako krčma, napokon sme sav jednej usadili, pojdeli čaj, vypili koláče a pobrali sa doplechovej búdy, kde sme sa až do príchodu motoráčika dištancovali od hry nohy. Vo vlaku sme rozoberali životopisy a iné informácieo spoluúčastníkoch, o tom, kto sme, čo sme, ako a odkiaľ sapoznáme, prečo sa poznáme a o koľko desiatok rokov neskôr som prišlana strednú školu po lenke. Snahao našu prítomnosť v irish pube skončila jednoduchým nie a výlet sa skončil poslednýmkývom lenke pred nastúpením do 27čky.
