Napäto sedím na mobile. Je veľa hodín a v mysli mám tie najhroznejšie scenáre. Mal priletieť už pred hodinou, prečo nevolá? Napokon prišla sms. Aj lietadlá môžu na otvorenom priestranstve nájsť stĺp, do ktorého si potom vrazia...
Keď sme sa konečne dohodli na termíne príchodu, uspokojivom pre obe strany, povedala som si, že mám ešte dosť času zaoberať sa bytovou otázkou. Typická Slovenka...je pondelok podvečer, a vyklopkávam si rytmus na všetky internátne dvere. Lenka – verná priateľka mi pomáha skladať talianske vety typu: „Vorrei sappere, se tu o il tuoi compagno di camera uscite per weekend, perche il mio fidanzzato viene e ho bisogno il posto per lui.“ (voľný preklad: chcem miesto pre mareka, odíď prosím ťa).
Systém
Prečo nie je jednoduché ubytovať priateľa „pod perinku“?
Ale čo by sa nedalo! Existuje totiž rafinovaná finta:
Niekto za niekoho. Aby sa cudzí element mohol integrovať do pevnej a nedobytnej budovy internátu, musí nájsť niekoho, kto odchádza na ten čas, čo tu neznámy element plánuje stráviť.
Byrokracia. Ten, kto odchádza musí samozrejme nechať svojmu spolubývajúcemu písomné dovolenie, že si tam cudzí element môže nechať. Spolubývajúci na oplátku podpíše, že si je naozaj istý, že vie o tom, že cudzí element ubytuváva. Potom stačí len vypísať potvrdenku a spolubývajúci cvakne 5 eur za noc, 11 za tri.
Erasmus. Táto krásna byrokracia sa však týka len trvale uväznených študentov. Erasmus študenti musia platiť vopred v ISU centre. (to nabudúce)
Nakoniec návšteva aj tak spí na izbe niekoho úplne iného ( za kým vlastne prišla)
Kebyže nič nepomohlo a na recepcii sa vyskytoval Marco (ktorý vyzerá, akoby ho nechala čaja...), návšteva má povolené byť hosťom od ôsmej hodiny rannej do jednej hodiny nočnej.
Roko
Roko je Talian, ktorý je uväznený na intráku nastálo. Pri vyklopkávaní sme ho náhodou objavili, zapísali si číslo izby a s nádejou ho obťažovali každý deň dvakrát. „Nebojte, nebude problém.“ V piatok o ôsmej ale stále problém bol. Aj o jedenástej, dokonca sme už vyhľadávali googlom alternatívne spôsoby nocľahu, keď som o štvrť na polnoc zbehla za Rokom...Nebude problém. Nebol. O polnoci nám zavolal nočný strážnik z recepcie...S Lenkinou podporou som zišla dolu: „Takže dnes v noci tu môže ostať, ale len dnes. Doklad tu nechám, teraz akože odišiel a vráti sa zajtra ráno o ôsmej. Rozumiete?“ jasnéééé, že rozumieme, veď sme dva mesiace v Taliansku...“Takže kde je?“ no veď v našej izbe predsa. „Nerozumeli ste. Teraz akože odíde a vráti sa ráno o ôsmej, ROZUMIETE?“ hej, rozumieme. „Takže kde je?“ no v našej izbe. „Nieeeeeee nerozumiete...je preč, odišiel...ste povedali, že ROZUMIETE!!!!“ pochopili sme. Marek odišiel, nocoval na našej izbe, každý o tom vedel, nikto nič nevidel, nikto nič nepočul.
Sobota
Ako sa balí žena? – jednoducho. Stačí jej priniesť plnú tašku zimného oblečenia. Mamka mi zabalila „len to, čo si chcela“, teda kopu zbytočných vecí. Okrem jablkovo makovej štrúdle! Najlepšia mamka!!!!
Ako sa balí chlap? – jednoducho. Zubná kefka, uterák, ponožky, slipy. Veď len na tri dni. Ale kde sú slipy? Tak sme sa vybrali na trh. Nejaké kúpiť. Lenka – šikovná to gazdnika, dievčina na vydaj súca, navarila obed a Marek si v rámci prezerania pamiatok ľahol spať. Napokon sme nechajúc baby na intráku, predsa len zašli do mesta, oprášiť Marekove dávne spomienky na Miláno.
Základom a zároveň začiatkom našej cesty bolo duomo . Vyštverali sme sa hore, a kochali sa takým úžasným výhľadom na Alpy , ktorý si podľa mňa ani stará mama krstného otca nepamätá. Taká viditeľnosť bola, ale taaaaakáááá, že mi Marek nechcel veriť, že za normálnych okolností tu máme smog. Kým sme došli ku Castello Sforzesco , bolo už tma, tým pádom bol aj Parco Sempione neútulný. Preto sme sa vydali na intrák. S poslednou nádejou som zašla za Rokom. Podpíše. Marek spal na internáte úplne legálne. Večer prebehol v dobrej vínnej nálade, nebola ani polnoc a my sme sa konečne dohodli, kam sa vyberieme v nedeľu.
Nedeľa
Jedna ranná zima, dve hodiny, tri prestupy...a boli sme v Luine . Základom dedinky bolo Lago Maggiore , inak tam zdochol pes. Pri jazere sme jedli, pri jazere sme sa prechádzali, pri jazere sme plašili čajky. Ďalšia čajka bola jednoznačne Lenka a jej žabky. Kamene skákali po vode, kým som ich nezačala hádzať ja . To už padali ku dnu veľmi rýchlo a veľmi isto. Mali sme aj nekalé úmysly s voľne pohodeným člnom, no ovládli sme sa. Späť sme sa rozhodli, obzrieť si mesto. Našli sme kostol, zopár nervóznych vodičov, zatvorené kaviarne, a bary, otvorenú pizzerku, a jedno auto , ktoré by sa od ostatných v ničom nelíšilo, kebyže nemalo všetky dvere pootvárané dokorán a nechýbal pri ňom majiteľ. Po dni strávenom v prírode, ďaleko od smogu a hluku veľkomesta, sme sa vydali komplikovanou cestou späť. Večer prebiehal v pokojnom duchu, kým som sa nešla Roka spýtať na nocľah. Zrazu problém bol. Nik neodchádza v nedeľu večer, nie je miesto a na recepcii je Marco.
Zlyhal aj Lenkin DIABOLSKÝ PLÁN: - existujú tajomné dvere bez kľučky, otvárajúce sa len z vnútra internátu. Marek bude čakať von. Jeden kľúčový hráč dvere otvorí, Marek prekĺzne. Ďalší dvaja kľúčoví hráči budú zabávať recepčného, aby okabátili strážnu kameru. Svoju kľúčovú rolu zvládnu aj mobilné telefóny a prezváňanie. Super plán. Škoda, že zlyhal na takej somarine, ktorou boli zamknuté prechodové dvere ku tajomným dverám.
Tak sme sa o štvrť na jedenásť rozlúčili s dievkami a šli do tmy hľadať nocľah. Stačilo nám len 10 minútové štúdium mapy v metre, aby sme sa vydali opačným smerom. Posilnení Marekovými poznámkami o adresách potenciálnych hostelov, vydali sme sa do chladnej milánskej noci. Nakoniec sme našli mapu na zastávke električky a ešte viac na koniec sme našli aj hostel. Ďalší sme už nehľadali. Veľká izba, veľká posteľ, televízor (kde dávali čiernobiele porno z roku dva...neskutočne vtipné), skrine, kúpeľňa...a...terasa so záhradným nábytkom, kvetmi a zeleňou. Ani odísť sa nám nechcelo.
A je to tu. Zídeme výťahom dolu, odídeme z internátu spolu a vrátim sa už len ja. Keď som Pietrovi na recepcii podala kartičku, skotúľala sa slzička. A druhá, a tretia...zbehlo to tak rýchlo...“Cosa c´é?“ Pietro hodil súcitný pohľad: „aaaaa deve ritorno“ a slzička tiekla, kým som si nepovedala, že som silná sebavedomá žena.
Nakoniec nastúpil do autobusu, a ja som zatiaľ solila parkovisko a spotrebovávala vreckovky. Šofér autobusu na mňa pozeral, smial sa popod oholený fúz a nakoniec zavrel dvere a odfrčal...Tak som nastúpila do metra, vysušila tvár a keď som si od Pietra pýtala kartičku, skotúľala sa druhá slza.
A odvtedy sa ma Pietro pýta, či ešte plačem a strážnik ma núti sa naň zakaždým zaškeriť. A žijem šťastne, kým sa nevrátim.
Poďakovanie patrí Lenke, ktorá sa so mnou strápňovala pri vyklopkávaní, upratala izbu, varila a starala sa o nás..., Mamke, ktorá mi poslala salámu, fialovozlatisté silonky, hnedé vlnené nohavice (ktoré sa na čierne nepodobajú), dve blúzky...a proste veci, ktoré som „chcela", a hlavne tú štrúdľu!...Paľkovi, pretože mi poslal „zopár DVD“, čiže celý štósik :)...tradične Snowmanovi, za tie panorámy...Simonke, že s nami bola...a Marekovi, že prišiel.
Fotky zo zájazdu môžete zočiť TU , TU , TU a TuuUUU, a aj Panoramy: MILANA TU, TU, LAGO MAGGIORE TU
