Sobota, 1.12.2007
Spravili sme ju. Storia economica. Veľmi zaujímavý prierez históriouekonómie sme mali úspešne za sebou. Čo takto oddýchnuť si prierezom historickým mestom?
Simonka sa nám od začiatku nejako nezdala. A keď nám v piatok povedala,že tú chorobu nehrá a že fakt nikam nepôjde, bolo nám smutno, že ideme len taksamy, dve, s Lenkou. Zima, chlad sa vkrádal do kostí, tma dávala priestorna realizáciu všetkých podivných stvorení, obšmietajúcich sa po stazionecentrale. Hrdinsky sme nasadli do vlaku.
Bologna nás hneď zrána prekvapila davom ľudí. Tlačili sa v radoch nalístky a my sme nechápavo odkráčali hľadať informácie. Vyzbrojili násmapou a poslali samé do ulíc. Pri najbližšej príležitosti sme sa teda stratili.Nechápavo čumiac striedavo na orientačnú tabuľu hýriacu šípkami rôznych smerova našu mapku, pokračovali sme naslepo, kam nás nohy niesli. Až kým nás nepriniesli namiestny trh kde sme sa pol hodinu prehrabávali v šatkách,rukaviciach, šáloch a čiapkach. Potom to už šlo hravo.
Strategickým plánom bolo pozrieť sa na univerzitu a potom prejsťzaradom všetky pamiatky, ktoré boli naznačené na mapke. Naivne si mysliac, ženájdeme budovu, prídeme k nej, odfotíme a s úsmevom odídeme, smenašli univerzitu. Respektíve jej jednu časť. Naivita zmizla v momente, keď sme pochopili, že ako všade inde, aj bolognská univerzitanie je jedna trápna odfotiteľná budova. Odfotili sme teda aspoň právnickúfakultu a natočili stromček, ktorý sám sneží !
Tmavými uličkami , ktoré zaručujú, že aj v prípade dažďa je človekv suchu, kráčali sme od oblúka k oblúku, od kostola kukostolu...úpenlivo držiac mapku v rukách, stratili sme sa prinájdeníbývalého židovského geta . Ďalšou pamiatkou (spomedzi mnohých), ktorú saoplatilo nafotiť, boli dve veže . Bologna vraj nimi bola kedysi priamobsypaná, dnes by som povedala,že trpí ich nedostatkom. V každom prípade boli vysoké, sivé, dvea všade okolo nich krúžili autá a črtali sa úzke uličky plnéposedenípred malými kaviarničkami , pred ktorými si návštevníci môžu dopriaťkávičku ochladenúpríjemným decembrovým vánkom. Naše kroky viedli ďalej cezvysvetielkovanéuličky, kníhkupectvá ku antikvariátu, pri ktorom sme strávili celúvečnosť.Zlacnené knihy nám svietili v očiach...kým sme sa neprinútili ísťsapozrieť, odkiaľ na nás dolieha hlasná roková hudba (rolling sa môžeskryť vámpoviem!). Nasledujúc melódie, prišli sme na Piazza Maggiore . Obrovskýstagea za ním basilica di San Petronio - božské ticho kostola verzushlukrockovej hudby. S batohom sa do basiliky nedá.Tak vznikol priestorprediabolský plán: pokým Lenka zápasila s polmetrovým obedňajšímchlebom, ja som sa prechádzala po obrovskom kostole. Keď som vyšla von,našlasom vak a smutnú Lenku. Bola som tam prííííliš dlho. Kostol akurátdávalina obedňajší spánok. Ešteže Lenka upútala pozornosť strážnika svojímveľkýmchlebíkom a krásnym pohľadom, ktorý naň hodila...a vpustil ju naposledných 5 minút, aby mohla letmým očkom obehúť základnú bolognskúpamiatku.
Po obhliadke sme sa spolu s mapkou vydali ku protiľahlej fontáne , kdesme spravilisochu so živou fotkou , s vianočným stromom (1.12.), s obeťamiholokaustu, s námestím...ešte sme rýchlo nasledovali mapku nanámesties palácom, kde boli erby , ku kostolu San Domenico , basilike San Stefano. ..a potomsme sipovedali, že stačilo, že stíhame vlak a dali sme sa do rýchlejchôdze cezcelé mesto na stanicu. Stihli by sme, nebyť takej drobnôstky - na cestuvlakom je potrebné zakúpiť si lístok. Avšak ľudia, čo boli na staniciráno, tamboli stále, teda sme mali dosť času na to, aby sme si vychutnalipredvianočnétrhy, umelú ľadovú plochu, a aby sme našli krásnu,reprezentatívnupohľadnicu. Pohľadnicu z Bologne tým pádom nemám.
Časová kalkulácia rozhodla, že najbližšia zastávka nebude Parma (kde smemali prestúpiť na vlak do Milána), ale Modena (áno, tá pizzérka na Hlavnej satiež tak volá...). Stojíme si tak na peróne, spokojné, aký dobrý výlet smemali, keď tu zrazu...hlásia vlak do nášho cieľového mesta. Čas – sedí, cieľovástanica – sedí...nástupištie – čooOO? Hybajho na druhú stranu stanice! Dobehli,oddýchli si na zaujímavom sedení vo vlaku a došli.
Modena – mestečko malebné, tiché, utešené. Stanica pustá, informácie chabé.Ešteže Lenka našla voľne pohodené mapky. Asi po piatich krokoch do neznáma, ponatrafili sme naprvú pamiatku. Nemám ani tušenie, čo to bol za kostol,ale bol veľmi pekný. Pred parkom (giardini publici de facto) sa za nami ujoviaoháňali vianočnými stromami (1.12. – konzumný to svet), v parku sa zascitrónovník prejavoval svojimi citrónami a jazierko svojimi kačičkami.Hľadajúc ostatné pamiatky podľa mapky, došli sme pred Palazzo Ducale , čo jev podstate centrum mestečka. Pokochali sme sa budovami, kostolmi,námestiami, našli nejakú tu yuku , vežu na duome a vianočné remeselné trhy. Pohľadnice sme nenašli. Keď sa aj začali nejaké rysovať, prekvapila nás ichcena. Smutné vydali sme sa spať na cestu a tu zrazu ... SPRIEVOD !!!Mikuláš, nejaké pomaľované tety (asi škriatkovia), klauni a bubeníci...tovšetko sa premávalo po ulici a zdravilo okoloidúcich. Kývali a fotilisme ako divé. Zrazu! Teta pricupitala, zaželala šťastné a veseléa Lenke po nej ostala len Mikulášska čiapka v rukách a červeňv tvári :).
Vytešené, vysmiate, obehli sme ešte vysvetielkované mesto,zvyšné pamiatky (čo mapka povedala, že máme vidieť), zaradovali sa nálezompohľadníc (za primeranú cenu) a vykročili k stanici. Čo sme cestounestretli? Jonathana Livingstona . Naradované, začali sme fotiť bar nesúci menonašej obľúbenej čajky, keď sa nám prihovoril okolozametajúci zamestnanec.Snažili sme sa mu vysvetliť, o čo ide, no ani Čajka, ani JohnatanLivingstone a ani Richard Bach mu nič nehovorili, tak sme ho nechali tak...ignoranta!
Vzniklimenšie potiaže pri nástupe do vlaku, vzhľadom k tomu, žev Modenena stanici nie sú napísané odchody, ale príchody vlakov. Úplne zmätenésme sipočkali, či informácia o čase odchodu nášho vlaku je pravdivá.Bola. Náväznosťou všetkých vlakov, šťastne sme sa dostali na internát.
carpe diem
