Okrem nakupovania sme v podstate hľadali orientačnézáchytné body, aby sme sa ako tak vyznali v areáli školy. (kde jehypermarket, kde je intrák, ako sa dostať na intrák, kde je metro, ako sadostať na metro, kde nám majú o 10 dlhých dní vydať mesačník, kde je kanceláriapre vydávanie mesačníka...). Nakoniec sme si našli aj šikovnú cestičku cezuličky, ktorá vedie z obchodu na intrák. Trvá to asi desať minút a je tolacnejšie ako ísť dve zastávky dookola električkou číslo 7 a platiť za cestu 1euro. A pustili sme sa aj do varenia.
V nedeľu večer som v kuchynke stretla Colyho,ktorý sa ma spýtal, či nechcem ísť na párty. Hneď, do podniku na ulici, ktorejmeno nie je podstatné (CAIROLI). „Zoberte si metro, vystúpte tam a tam, achoďte na tú a tú ulicu.“
Vzali sme si električku, vystúpili samozrejme úplne inde,akosme mali, našli sme park a kaštieľ a dokonca aj tú ulicu, ktorú smemali nájsť, ale nie inkriminovaný konkrétny multinacionálny erazmáckypodnik. Tak smesa rozhodli spraviť si prechádzku. Navštívili sme múzeum Oriany Fallaci (nejakáasi slávna talianska spisovateľka), pozreli si Duomo, La Scalu, a iné monumentya dorazili na intrák. Osprchovali sme sa, prezliekli do pyžamka a hybaj hajať.Zrazu ale zazvonil telefón. Coly. Izba číslo 601. Naveľa sa Lenka znovunalíčila a po dlhom presviedčaní sme došli na izbu. Zoznámili sme sas ďalšími chlapcami a doniesli si stolové víno za euro aj dačo. (horšiebolo už len to v tetrapackovom obale) Po pol hodinke trápnej konverzácietypu „odkiaľ si, ako sa voláš, kde študuješ, ako sa po slovensky povie My nameis...“ sme sa vrátili na izbu vysmiate ako lečo a dali si záväzok, že také vínosi už nikdy nekúpime.
V pondelok sme sa rozhodli zájsť do Erasmus pointu.Valeria Cazzaniga (programová koordinátorka pre erasmus študentov) námodkázala, nech ideme kade ľahšie a vrátime sa v stredu, keď sú stránkovéhodiny. Ešte sme si stihli vymôcť sprievodcu školou, kde sme očakávali mapu.Hocijakú. Nič. Tak sme si zašli do ESN a ESEGu (organizácie pre erasmákov).V ESN nás presviedčali, aby sme si kúpili 5 eurovú kartu ako vstupenku naakcie, párty a zľavu na Sky Europe letenky. Nepozdávalo sa nám to, kým námnepovedali, že každý utorok sa môžeme zadarmo najesť v bare GIOIA. Hádaj,či sme si kúpili.
V ESEGu nám zasa jeden sympaťák povedal, ako to naBicocce chodí a ktorí profáci sú fajn, a ktorí sú hlupáci. Celkovo sme bolis informáciami spokojné. Večernú párty sme radšej zavrhli.
Utorok bol deň nenáročný. V podstate sme nerobili nič,na čo by som si spomenula. Okrem toho, že sme sa večer vybrali peši do baruGIOIA. Vildan šla s nami a tak sme si celou cestou cvičili anglickéslovíčka a našu schopnosť vyjadrovať sa ako šľahnutý manták. Po chvíľkeblúdenia a odrádzania domorodcov (GIOIA? Lontano, molto lontano!) sme do GIOIidošli asi o dve a pol hodiny skôr ako sme mali. Tak sme šli pozrieť, kde jestazione centrale, aby sme trafili, keď pôjdeme späť. Stále sme ale mali dvehodiny, tak sme sa ukryli do najbližšieho parčíka, kde polihávali rôzni divnevyzerajúci taliani (človek by povedal, že bezďáci). Dozvedeli sme sa veľa oVildan, o jej priateľoch, o priateľovi jej otca (od ktorého dostala mobil), že robí v amnesty international, adokonca sme stretli poľského alkoholika. Po hodine sme sa vybrali do GIOIi.
Jedlo. Šaláty, pizzové koláčiky, omelety, tortillys omáčkou, olivy, syry, zelenina, mrkva, mrkva...keď sme už nevládali,naložili sme si tanier mrkvy a tvárili sa, že sme makrobiotičky.
A potom Vildan zavolal je kamarát. Odprevadili sme ju nastazione centrale a vrátili sa späť. Asi o päť minút sa vrátila aj Vildan. Ajs kamarátmi. Talianmi.
Kamaráti Taliani nám povedali najzákladnejšie vulgarizmyv taliančine, pozisťovali sme kultúrne rozdiely, a nakoniec nás odviezlina intrák, takže sme sa nemuseli trepať vlakom.
Streda bol the worst day ever.
Plán:
1. vybaviť erasmus point,
2. ísť po code fiscale,
3.ísť za fakultnými koordinátormi pre erasmákov podpísať papiere,
4. zájsť doESEG za slovensky hovoriacim týpkom pre informácie o škole.
Skutočnosť:
O deviatej ráno sme sa dostali pred dvere Valerie Cazzanigy.Asi o pol desiatej sme vošli dnu. Valeria nám odkázala spraviť si kópiuobčianskeho preukazu, kartičky európskeho poistenca a transcript of records.Posledný dokument sme žiaľ nevlastnili, pretože sme jej ho poslali koncom júnaaj s ostatnou poštou typu: prihláška, learning agreement a s kopuďalších nezáživných dokumentov.
Hybaj ho na izbu hľadať formulár. Asi po polhodine sme to vzdali, vytlačili sme čo sme mali a nebolo ani jedenásť hodín,keď už pred kanceláriou oxidovalo hejno španielov a talianov (áno, sú natoľkoleniví, že nechodia na erasmus ani do iného štátu). Dievčina, čo bola dnu saodbavovala asi pol hodinu a keď odchádzala, slušne sme sa španielov spýtali, čisa môžeme predbehnúť, lebo sme vlastne na rade. Kým sa zdohádali, boli sme dnu.Všetky dokumenty v rukách, pripravené hneď dostať papiere, aby sme mohlivybaviť ostatné veci. Bolo trištvrte na dvanásť.
Valeria vytlačila prvý papier, odišla a vrátila sas podpisom. Povedala Simonke, nech si ho skontroluje a zistili sme, že mázlé registračné číslo. To už sa na papierik pozrela aj Lenka. Neveriacky,pretože predtým jej Val stihla napísať zlú univerzitu. Teraz bola na radefakulta. Po vytlačení oboch papierov, ich Val zasa odniesla do inej miestnostipodpísať. Lenže Lenka bola neoblomná. Zasa zistila, že jej udala zlý početmesiacov pobytu. Nakoniec som asi po pol hodine dostala papier (Zusana Rajžaskova? How? Rajzakova? OK, so, Rajžaskova...) aj ja a teda som samohla spýtať, či nám treba potvrdenie o pobyte v Taliansku. Otvorila somštudentského sprievodcu, ktorého sme od nej dostali v pondelok, a kde bolonapísané, že sa treba registrovať do ôsmych dní. Val sa ma spýtala, odkiaľ túknižku mám. Pravidlá sa z roka na rok menia. Pitty. Bolo pol jednej.
Unavené a hladné, vydali sme sa po stopách ľudí, ktorýchpodpis je nám vzácny. Otváracie hodiny jeden deň v týždni, kašlať na nich.
Dojedli sme rizoto (škoda slov, nechcem na to jedlospomínať, lebo mi bude zle) a vydali sa na jazykový kurz:
„Mi chiamo Zuzana.“
„Ho ventidue anni.“
„Sono Slovaccha.“
„Sono studentessa.“
„Studio economia.“ ...
Tri hodiny.
Po kurze sme sa rozhodli navštíviť Old Fasion Caffé, kvôlihappy hours (= happy belly). Peši. Coly nás vystríhal. „ Je to ďaleko, choďtemetrom.“Ale my nie. My sme zvolili tempo (také stredné) a plné elánu smevykročili vpred. Asi po hodine a pol blúdenia a pýtania sa na cestu,sme tenelán už až tak veľmi nemali. Hlavne Lenka sa spustila s duchomúplne dolu.Nálada sa trošku vylepšila, keď sme našli park. Old fasion caffé jetotižuprostred neho. Pred vstupom bolo samozrejme 1500300 ľudí. Lenka soSimonou sanakoniec predrali dnu a čuduj sa svete, mňa ten hlupák vyhadzovačnechcelpustiť. Ešteže mám pohľad ako sirota podhradských. Dostali sme kartičkua vrhlisa na vyjedené stoly. Doplnili sme si zeleninový deficit a šup naelektričku a do perinky (kebyže tu nejaká bola, lebo tá hnusná deka saperinkou nazvať nedá. FAKT).
Tak sme sa po úspechu zo stredy rozhodli, že pocodice fiscale pôjdeme veľmi skoro ráno, aby sme tam zasa neoxidovalido haleluje.
O šiestej ráno sme savyhrabali z postelí, kvôli kúsku papieru, ktorý nám vlastne vôbecnetreba, ale Val ho samozrejmechce. Kanceláriu otvárali o pol deviatej. Vyrazili sme teda o siedmej ao ôsmej smetam už stepovali, pätnáste v poradí, aby sme sa o deviatej mohlinarvať spolus ostatnými ľuďmi do malej miestnosti plnej stoličiek. Vypísalisme dotazník (opytovník?), a čakali. Napokon nám ujo podaroval čakacílístok a s tváraminalepenými na obrazovke sme napäto sledovali, kedy dôjdeme na rad.Päťminútovázáležitosť. Hybaj ho späť na intrák. Cestou sme kúpili cestovinky anejaké lacné mňamky. A dokonca sme stretli aj dve češky , ktoré nám síce nie sú veľmi sympatické, ale zato rozprávajú aspoň trošku podobnou rečou ako my.
Tak.
Pokiaľ má niekto ešte stále záujem si kaziť oči fotkami z výletu do Gioie , old fasion caffé a exkurziou za tax codeom , môže...
Good luck, have fun...
