Dá sa Suchá belá prejsť suchou nohou?

Ráno sa mi zasa raz nepodarilo stihnúť ten správny autobus, preto som na vlakovú stanicu došla rýchlejším krokom , ako som chcela. Nebol to však žiaden problém , vzhľadom na to, že bolo niečo po siedmej hodine a teploty sa šplhali k nule zdola len veľmi pomaly. Po identifikácii mojich súputníkov, následnom zoznámení sa s nepoznanými a čakaní na kolbyho, ktorý tiež nasadol na ten najposlednejší možný autobus, sme vykročili k okienku s jasným cieľom – kúpiť lístok. Teta za okienkom sa nás pokúšala všemožne odradiť a hoci povedala, že hromadná zľava sa nekoná a teda pocestujeme oveľa drahšie ako sme si mysleli, vidina Slovenského raja bola silnejšia. Preplatili sme lístok, nasadli do vlaku a snažili sa spať. Tá väčšina, ktorá zastávala názor, že vo vlaku sa treba baviť, znemožňovala spánok a akúkoľvek snahu nabiť do hlavy nejaké poznatky o náhodnom jave zvyšku bandy. Osobný vlak sa náhlil neskutočnou rýchlosťou a každú chvíľu sa zdalo, že zastaví. Cesta prebiehala pokojne. Len raz sa banda nadchla zasneženým poľom a všetci, čo vlastnili digitálny foťák (hoci aj na mobile) ho fotili (prirovnanie k japonským turistom už považujem za trápne). „Čo tam vidíte?“ – please, check the signal cable.„Nevidíš, veď je tam dúha na pol poľa.“ – opätovný kukuk na pole.„Ahaaaa. Jeeeeej.“- vlak sa pohol.Keď sme sa konečne dostali na stanicu Vydrník, zistili sme, že naozaj je január. Zima trešťala až ostával rozum stáť. Nohy však smelo kráčali po tenkom ľade. Chvíľami sa zdalo, že cesta ubehne rýchlo, no potom si ktosi všimol nádherný výhľad na výsledky vrásnenia. Tatry sa beleli v diaľke. K činom sa opäť dostali digitálne foťáky. Ďalším pokušením na našej ceste do raja bola malá dedinka menom Hrabušice. Okrem útulne vyzerajúcich dymiacich domov, teplých potravín (v ktorých sa dajú okrem hygienických vreckoviek kúpiť aj sójové rezy) ponúkajú aj možnosť cestovať autobusom, teda luxusnú autobusovú zastávku. Napriek tomu, že sme šli už dosť dlho a svižne, stále mrzlo a , ako sa vraví, keď musíš, tak musíš. V paľovi sa po vzhliadnutí autobusovej zastávky prebudila neutíchajúca túžba po exibicionizme. Prečo by si teda prezliekal nohavice tam, kde ho nik nevidí, keď sa môže prezliecť v strede dedinky? Šla som stále za nosom, ostatní si naivne mysleli, že viem kam ma nos vedie a šli za mnou. Podlesok sa blížil a núkal naozaj odfoteniahodnú prírodu. V teple slnečných lúčov sme zjedli mrazené chlebíčky, zapili čajom (zistila som, že kolby ma na grog rovnaký mätový čaj s medom ako ja) a šli ďalej. Turizmus sa v zime nekoná, tak sme zadarmo vstúpili do lesa. Snehu bolo viac každým krokom. Z topánok som sa tešila len pokým som nezistila, že asi nebudú až také nepremokavé, ako impregnačný krém sľuboval. Zo snehu som sa tešila, len pokým som nezistila, že nie je až tak motivovaný mrazom, aby sa udržal v tuhej forme, ako sa zdal. Prvý skok, druhý skok, 5 minútové rozmýšľanie, ako neskončiť v potôčiku, tretí skok...z nohy na nohu som sa brodila snehom. Skupinka s lenkou, katkou, kolbym a paľom sa pomaly vzďaľovala vpred, kým skupinka s Lenkou, tuleňom a Paľom zaostávala vzad. Ocitla som sa sama. Adrenalín z čoraz viac rozvodnenej rieky stúpal a klesal podľa hrúbky ľadu. Skupinka vpredu čakala. „Jeéej, ma čakáte?“ – dobehla som ich.„Jasné, aby si nepovedala, že nie sme kolegiálni. Kašli na to a normálne prejdi po vode ako ja.“ – povedal kolby a razil si to priamo potokom. „Nie, nie...ja chcem Suchú belú prejsť suchou nohou.“ – zaťala som sa a nechala kolbyho pred sebou.„Keď to zvládneš, vyváľam ťa v snehu.“ – dilema.Cesta bola krásna, plná cencúľov, ľadopádov, šialených ľadopádolezcov, snehu, adrenalínových rebríkov, stúpačiek, zmrznutých skál a iných prekvapení. Ako som si tak opatrne nohou nahmatávala, ktorý kameň by sa mohol najmenej šmýkať, zrazu ma prekvapila noha, ktorá očividne nebola moja. Už som chcela lenke povedať, nech sa neryje dopredu, keď som si všimla, že to nie je lenka. „Veľmi sa ponáhľate?“ – uprela som na nedočkavú pani uprený psí výraz.„Ale nie, len choďte.“ – povedala pani a netrpezlivo pozrela na pána vedľa nej. Chvíľku som ešte kráčala pred nimi, no len veľmi krátku chvíľku. Teta zamrmlala niečo o to, že sa to nedá vydržať a elegantne ma odignorovala. Cestou sa naša tlupa úplne rozbila a jediní, kto mi robil spoločnosť (a fotografické zábery, prípadne filmy)bol paľo. Spoločnými silami sme došli na koniec cesty a zbadali posiedok. Kolby tam už sedel.Sedeli sme na posiedku, čakali , jedli, vyhrievali sa na slniečku a vychutnávali teplo čajíka. Pomaličky došli ostatní. Tuleň sa hneď priznal, že sa bál a nevládal, Lenka sa posťažovala na párik ostrieľaných turistov a Katka si povedala, že v nedeľu sa treba patrične najesť a vytiahla príbor, rezeň, zemiakovú kašu a slávnostný obed zakončila jahodovým kompótom z plechovky. Ponúkala síce aj ostatných, no nik na mrazené jahody nemal chuť. Začali sme zvažovať možnosť návratu. Chvíľku sme sa ešte sušili na posiedku, no mráz nám opäť pripomenul, že fakt je január. Vykročili sme. Ľudský hadík sa pomaly posúval dopredu. Požiadavky na zrýchlenie chôdze paľov boľavý kĺb úspešne ignoroval a tak sme šli celkom príjemným tempom umožňujúcim rozhovory týkajúce sa pobytov v zahraničí, skúmajúce medziľudské vzťahy a odskočenie do prírody a následné nebadané pripojenie sa k bande. Opäť sme fotili Tatry (okrem iného samozrejme). Nečudo, že sme ani nezbadali a boli na ceste do Hrabušíc (to sú tie paradoxy). Lenka ma vyhecovala k trom francúzskym vetám, a predviedla, čo si ešte pamätá z gréčtiny, chvíľu sme pozorovali líšku , blúdiacu po poli (určite bola besná) a šmýkali sme sa po ceste (kým sa nevyrútila teta s nebezpečne sa šmýkajúcim autom). Preberali sme ešte párik veci znalých turistov, ktorí sa vraj tuleňa a Lenky pýtali, či sú v raji prvýkrát. Aj napriek zápornej odpovedi dodali: „Len, aby to nebolo aj posledný!“V Hrabušiciach sme zapadli do prvého pohostinstva. Zaspomínali sme si na Joanin prekvapený pohľad, keď servírke zaplatila za kávu 100 korún a prišla s 92 korunami v jednej a kávou v druhej ruke. Vypili sme čajík s medom a citrónovým koncentrátom, spapali chipsy, konečne sme sa odfotili a pobrali sa na vlak. Seriózne sa zotmelo, no my sme sa nedali oklamať a za svitu mesiaca sme našli cestu. Lenka sa stále snažila hodiť kolbyho do snehu, a kolby jej stále dokazoval, že sa jej to nepodarí. Nakoniec sa strhla seriózna bitka a Lenkin krik bolo počuť do diaľky. Stanica tichá, stanica pustá, iba v čakárni bolo príjemne teplúčko. Hoci vlak meškal, aj tak sme sa ho nevedeli dočkať a vstávali sme pri každom podozrivom zvuku. Nakoniec vlak predsa len prišiel. Cestu sme si spríjemňovali hraním hry, o hudbu sa postaral mobil a rytmické ťukanie prísediacich chlapcov. Dozvedela som sa, že kaškaval je gruzínsky syr a feta zasa grécky, že kolby vie 15 minút rozmýšľať nad slovom, ktoré už vymyslené bolo a prečo je byrokracia taká zdĺhavá (keď každému z verejnej správy trvá tak dlho, kým vymyslí slovo...). Plní dojmov, príjemne unavení a vysmiati sme vystúpili z vlaku a sľúbili si, že o týždeň ideme znovu. Pri pohľade na moje morké nohy som vedela, že topánky budem musieť naimpregnovať lepšie.