Uvádzanie dodeja:
Tri študentky(pôvodom z Košíc) sa rozhodli, že ich štúdium na Slovensku už nie veľmibaví a že skúsia niečo nové. A čo je lepšie, ako vybrať sa dokrajiny, ktorej jazyk vôbec neovládajú, o ktorej skoro nič nevediaa mentalitu tamojšieho národna si nevedia ani len predstaviť. Napriek tomusa stalo neskutočné pravdepodobným a výprava do neznáma sa začala.
Osobya obsadenie: Lenka (šikovná študentka, múdra, pekná a inteligentná(kombinácia, ktorá sa ťažko nájde) – má dobrú pamäť, je veľmi zodpovedná,spoľahlivá a rada počúva vážnu a alternatívnu hudbu), Simona (peknémladé dievča so šikovnými nápadmi, ktoré často umýva riad a vie pohotovozareagovať, keď ju niekto zavolá o jedenástej na párty) a Ja.
Dej:
Celá naša výpravasa začala vo štvrtok ráno na vlakovej stanici v Košiciach. Rodičia sarozhodli vrhnúť posledné objatie a pohľad na odchádzajúce ratolesti aratolesti stihli vrhnúť slzičku na priateľovo plece. Cesta vlakom šlaskoropodľa plánu, ktorý neustále kontrolovala Lenkina sestra Peťka. Vďakapani Soltészovej (mamka od Lenky), ktorá nad nami ešte stále držalaochranné krídla, sme sa cítili celkomv bezpečí. Vlak došiel do Bratislavy, kde pre zmenu čakala mamka moja.Dali sme si rýchlu teplú slepačiu polievku do bruška (možno poslednéteplé jedlo)a hybaj na autobus na letisko.
Na letiskunastala panika a stres. Kufre sú o skoro dve kilá ťažšie ako majúbyť. Pätnásť je pätnásť. Tak sa začalo prekladanie, rozmýšľanie a hútanienad tým, aká ťažká má byť príručná batožina. Nakoniec sme sa rozhodli predsalen prejsť check-inom a dať si poslednú kávu (za nekresťanskú sumu).Nakoniec sme prešli aj kontrolou a poslednýkrát zakývali mojej mamke,ktorá napriek tomu, že nie je terorista, sa už na terasu letiska nedostala.Čakanie na lietadlo sme si spríjemňovali hľadaním free internetovej siete. Keďsme ju našli, zistili sme, že je už veľa ľudí pred vchodom na letisko, tak smesa tam začali trieskať aj my. Nástup do lietadla sme zvládli bez väčšíchproblémov a dokonca aj doletieť sa mu podarilo tam, kde malo. Bergamo nás čakalo.
Nedočkavosme si vyzdvihli batožinu a hybaj rýchlo si kúpiť akciový lístok do Milána(buy tree, pay for two). Rýchlo sme si teda našli lavičku, na ktorej by smestrávili noc. Pekná, kovová, priedušná. Čakanie sme si spríjemňovali občasnýmirozhovormi a prechádzkami na WC. Asi približne o 1.34 nám prišiel ujopovedať, že sa letisko zatvára, a my sa musíme premiestniť do neďalekéhohangára. Tak sme tam došli a poskladali sa na zemi, lebo lavičky boli lenpo stranách a keďže jeden človek spal krížom cez štyri, nie všetci mali tošťastie. Asi približneo 3.12, nám ujo povedal, že sa musíme premiestniť späť na letisko. Tak smesa.
Autobus šielo 4.30. Cesta na pohodlných mäkkých sedadlách zbehla fakt rýchlo. Neboloani pol šiestej a my sme už bezradne blúdili po veľkej Stazione Centralea hľadali nejaké miesto, kde by sa dali kúpiť lístky na vlak. Keď sme sakonečne dozvedeli, že nám stačia lístky na metro, ktoré kúpime v metre,a že nám hrozí, že stihneme vlak o 6.10, dozvedeli sme sa, že metrootvárajú až o 6.15. Tak sme ten vlak pochopiteľne nestihli. Ale stihli smeďalší, ktorému trvalo asi 10 minút po stanovenom čase, kým sa pohol zozastávky. Dokonca jeden ujo ešte dobiehal , keď sa mu zavreli dvere pred nosom.Keď sa mu pred nosom zasa otvorili, už akosi stratil záujem do vlaku nastúpiť.
Tak sme sa tújednu zastávku zviezli. Vystúpiť v Greco Pirelli nebol problém. Dokoncaani nájsť univerzitu Bicocca nebol problém. Problém nastal, keď sme vytiahliručne nakreslenú mapku (týmto pozdravujem Tomiho). Tak sme sa prechádzali poareáli školy asi dve hodiny a hľadali ubytovacie (ISU) centrum. Obiehalisme budovy a hádali, ktorá by mohla mať tvar ISU (opäť vrúcny pozdravTomimu). Keď sme konečne ISU centrum našli, zistili sme, že sa presťahovalo doinej budovy, ale talianom sa nechcelo dať označenie pre zmenu akejkoľvekadresy. Tak sme konečne o pol deviatej našli ISU centrum a dohrabalisa tam s tou 25 kilovou batožinou (kde treba podotknúť, že Lenka nemalakufor na kolieska ale serióznu cestovnú tašku). Hneď ako sme tam došli, ujal sanás jeden veľmi milý albánec, ktorý samozrejme pomohol Lenke s taškou.Došli sme pred ISU ufficio, kde sa na nás teta ohradila: „Alle nove, alle nove.“Tak sme si posadali na chodbu. Ale prišla teta upratovačka a začala niečovravieť, z čoho sme vydedukovali, že musíme opäť odísť. Unavené a vysilené,sme pol hodinu čakali pred výťahom, aby sme alle nove mohli dôjsť do ISUcentra.
Teta samozrejmepo anglicky nevedela. Zavolala preto mladého študenta, ktorý nám vysvetlil čo a akoa nasmeroval nás na internát. Bol fakt veľmi trpezlivý, vzhľadom k tomu,že sme mali kopec zbytočných otázok, ktoré nám musel vysvetľovať dvakrát.Nakoniec vysvitlo, že býva na tej istej chodbe ako my a volá sa Coly.
Po tom, ako smesa ubytovali, rozhodli sme sa výdatne sa osprchovať, keďže nás ubytovanie stálotých 300 eur. Lenka sa odhodlala prvá. Ako tak stála v sprchovacom kúte,potiahla za jediné, čo na stene našla – dajakú šnúrku. A spustila alarm.Vzápätí sme zistili, že tá páčka,ktorou sa voda púšťa je vedľa položená napoličke. Tak sme išli dolu za Pietrom (domicille – recepcionist, ktorý nevedelpo anglicky ani fň) a povedali mu, že nám tečie sprcha (ja som totiž v snahepustiť vodu začala opravovať tú páčku, ale jaksi som potom nevedela zavrieťvodu). Pietro povedal : „lejter“ , načo sme argumentovali, že : „aqua“. Tak saPietro vydal na 912 a začal sa hrať so sprchou. Keď zavrel vodu, povedal :„no problemo“ a odišiel. Dohodli sme sa so Simonkou (ktorá sa nachádza v izbepod nami), že sa stretneme neskôr. Našťastie si zabudla tašku, pretože keď savrátila, zistila, že jej spolubývajúca (turkyňa) sa vymkla v kúpeľni.Pietro musel rozbiť dvere.
Okolo pol druhejsme sa rozhodli ísť sa pozrieť na Erasmus point, kde by sme mali dostaťdôležité informácie. Našli sme však len tetu s metlou, ktorá na nászvrieskla: „Uscire! Uscire!“ a ukázala nám orario, kde bolo napísané, žeerasmus point je otvorený len do dvanástej. Tak sme sa vrátili na izbu v odhodlaní,že si pôjdeme vybaviť aspoň kartičku na mesačný lístok. ATM ufficio sme našlipoľahky, čo nás však prekvapilo bolo, že vydanie kartičky trvá 10 dní. Smutné,že mesačník bude až v októbri (lebo platí výlučne od prvého v mesiaci)sme sa vydali naspäť.
Na vrátnici smesi vypýtali kartičku a spýtali sa Pietra, či je sprcha v poriadku.Pietro povedal: „no problemo“. Tak sme šli do izby, kde sme našli odlomenúpáčku na poličke. Vydali sme sa teda aj s tou páčkou za Pietrom. Našťastiesme stretli Marca, ktorý ochotne páčku vzal a primontoval na svoje miesto.Tak sme sa osprchovali. Pietro nám zároveň vydal kábel na internet (ktorý námnemohol dať, keď sme prechádzali okolo, ani keď sme sa ubytovali...). Tak sazačala záhada, na ktorej strane izby som zaevidovaná (a destra o a sinistra?),nakoniec po dlhom uvažovaní sme na to prišli a naradované sme si sadli zainternet. Alebo zaspali na posteli.
Koniec prvéhodňa.
Kto by si silou mocou chcel pozrieť fotky, ktoré sme stihli počas troch, či štyroch dní nafotiť...nech si tu trhne nohou.
