A taká hojnáúčasť to mala byť. A kto nám nakoniec tak pekne na výlete účinkoval?Menovite: Tuleň, Lenka, Ivka a moja maličkosť.
Ráno na vynovenejkošickej autobusovej stanici sme si to hold dali na siedmu. Hybaj na autobus.Cestou sme nabrali Lenku ( nabrali v zmysle vyzdvihli). Počasie bolo takévšeliaké, Temné mračná sa kopili nad Košicami a ja som si pomyslela, že ojako je veru dobre, že odchádzame preč. Všetko by to bolo skvelé, kebyže asi podesiatich minútach strávených na ceste do Štósu nezačalo poprchávať. Keď sapoprchávanie v Spišskej Novej Vsi zmenilo na seriózny lejak, začala sommať trošku obavu, priznávam.
Ale v Štósesa moje obavy zmiernili, pretože sa zmiernil aj dážď a uzavrel kompromisv podobe slabučkého mrholenia – strašiť v pršiplášti sme nemuseli. Pokrátkom štúdiu vystavenej turistickej mapky, kochaním sa prírodoua inhaláciou vzduchu, pobrali sme sa ďalej. Turistická značka nás zviedlana strmé chodníčky a napokon nás zaviedla na krásnu asfaltovú cestičku, čoby bolo vhodné miesto na skrátenie nohavíc vhodným rozzipsovaním, kebyže hoivka využila. Tá sa však rozhodla tento proces uskutočniť za mojej výraznejopory v mokrej tráve.
Mierne stúpajúcacesta bola skvelým začiatkom a keď sa k tomu pridá mokrá tráva,človeku sa hneď zdvihne nálada. Postupne sme konštatovali, že nám premoklitopánky. Napokon som prišla na to, že botasky s pogumovanou špičkou súskvelé hlavne preto, že nohy premoknú asi o celých desať minút neskôr ako lenke.Iba tuleň sa nesťažoval.
Aké vymoženostimôže nájsť bežný turista v lese? Napríklad súkromný pozemok, na ktorý jevstup prísne zakázaný. Plôtik bol nebezpečne nahnutý, čo nás len inšpirovalok premýšľaniu nad strážením objektu, prípadne nad sankciami za porušeniezákazu.
Napokon smestratili značku. Cesta viedla dvomi smermi, tak som sa šla pozrieť, čo jevľavo...bola tam krásna vysoká mokrá tráva a samozrejme, že stádo vedevúl...všetci sa vydali v mojich stopách. Krásna vysoká mokrá tráva nászaviedla na cestu, kde sme značku našli. Aj sme boli mokrí cca po pás.
Na ceste sme sidali dvojminútovú pauzu a po desiatich minútach sme sa pobrali ďalej.Došli sme na elegantnú lesnú cestu, ktorú sme si vychutnali najmä vďakanesmelým slnečným lúčom a tiež vďaka zeleným kopcom vykukujúcim spozasivých mrakov. Zasa sme si dali drobnú pauzu, no odvážne sme pokračovali ďalej.Cesta bola rázovitá, chvíľku rovinka, chvíľku kopec, chvíľku FU kopec nadol.Tuleň sa stále zastrájal, že nás čaká FU kopec nahor, no my sme tomu nemohliuveriť. Realita však bola trošku iná.
Najprv tovyzeralo nevinne. Postupne sa cestička zatočila na nádhernú zelenú lúku plnúvody, šla cez čučoriedkový háj, neskôr sme našli aj jahodovú plantáž, pohoda.
Dokonca ani zvalené stromy nám nenarobili problémy.
V družnejdebate s Ivkou, skonštatovali sme, že cesta je príjemná a mohla bybyť takáto po celý čas. Lenže, netrvalo dlho a z kopca na náspovýšenecky zamávali tuleňovci. Začal sa FU kopec. Dobrý pocit je preč. Chvíľkusme sa držali pokope, potom sa však tuleňovci stratili za obzorom a ja somfamiliárne ostala s ivkou. Držala sa statočne, bez problémov zdolávalanástrahy kopca.
Každú chvíľu som ju povzbudzovala, kým sme nedošli na kamenistúcestu a tuleň sa nespýtal, kedy sme videli značku naposledy. Zaskočenéotázkou a hlavne tým, že v diaľke zahrmelo, rýchlo sme sa pripojilik tuleňovcom a hlavne odvážnej lenke, ktorá sa pobrala hľadať značku.Predierali sme sa hustými kríkmi, trávou, šušťali lístím, podliezali popodstrom až nás lenka doviedla na cestičku, kde sme značku znovu nadobudli. Všetkobolo super. A potom sa zablyslo, zahrmelo a začalo padať. Tu savytvoril krásny priestor pre naše pršiplášte. Zaigelitovaní, brázdili sme cestulesom. Hnaní hromami, bleskami a dažďom, vybehli sme ďalší FU kopec naKloptáň.
Tá rozhľadňa námbola na dve veci. Na suché jedenie a na suché sedenie. Jedenie sme sispríjemňovali čakaním na to, kedy prestane pršať. Niekto by si mohol myslieť,že to bola zbytočná strata času, pretože nám tam bola zima, mokro, a lensme tam stuhli, ale nemožné sa stalo skutočnosťou a pršať prestalo (lebosme šli na východ, ako tuleň stále vravel...na východe je pekne, na severeprší).
Pôvodný plán:Dôjsť na Kloptáň o dvanástej, stihnúť autobus v Zlatej Idkeo tretej.
Náhradný plán:Stihnúť autobus v Zlatej Idke. Vydali sme sateda dolu kopcom, krásne mokrou trávou, malinčím, žihľavou, až sme zišli do nádherného lesa, kde sa na násusmialo slniečko, vyhrialo nám pršiplášte, a vyladilo úsmev na tvárach.Išlo sa veľmi dobre a veselo, až sme došli na Tri Studničky. Tam smeskonzumovali zvyšky jedla, posedeli a vydali sme sa ďalej.
Ako dobre, žezakázali chodiť cyklistom do lesa. Aspoň sa nezašpinili od toho bahna, ktorévzniklo v stopách, ktorými celú cestu rozryl traktor. Vymýšľali sme rôzneskratky a obchádzky, aby sme sa tomu blatu vyhli, až sme došli napodozrivo peknú lesnú cestu. Tá cesta bola veľmi jednoduchá, príjemnáa nebola na nej značka. Našťastie ju tuleň po čase našiel (stratili sme savďaka traktoru a vyklčovaným stromom, fakt to nebola moja vina, že som sana istý čas zamyslela, fakt naozaj) Pokračovali sme lesnou cestičkou naKojšovku. Kopec sa začal strmiť, dokonca sa začal ozývať hlad a inépotreby oddychu. Keď sme sa vydali po krásnych stopách traktora, zasa námznačka zmizla, koťuha. Našťastie som sa drevorubačskou cestou nenechala zmiasťa značka sa objavila. Došli sme k rázcestníku.
Dilema. Ísť naEriku a či nie? Nie. Pustili sme sa priamo do Zlatej Idky. Nádej, že domovdôjdeme s čistou a suchou nohou sa strácala s pribúdajúcou trávou, mlákamia sivomodročiernym nebom. Keď tuleňovci svorne vhupli do blata, bola nádejdefinitívne preč. Cesta do Idky už nebola ničím zaujímavá, iba ak tým, že smesa s ivkou od tuleňovcov odpojili, že sa začali kopiť mračná,tmavofialovieť ešte viac, blýskalo, hrmelo sa a zdvihol sa vietor. Nakoniec somsa dozvedela, ako to vyzerá, keď sa do Idky dôjde po asfaltke a nie lesoma ako rýchlo sa dá dôjsť, keď sa v pozadí nachádza temno (to nie jemrak, to je rumburak.)
Krčmav Zlatej Idke by možno nevyzerala tak zle, kebyže tam neboli čudné,alkoholom zmorené, či podgurážené stvorenia. Aj kúpa čokolády dala zabrať.Napokon sme skončili na kofole v inej krčme, kde tuleň získal kopec dobýchbodov za čokoládku Deva.
Autobus smestihli. Mokrí, hladní a unavení. Keď začalo seriózne liať, boli sme užv suchu. V Košiciach vyzeralo všetko optimisticky. Lenka sa odpojila,a napokon sa rozpŕchol aj zvyšok. Cestou domov som si mohla vychutnaťjemné lúče slnka, mrholenie, krupobitie, dážď a zamračenú oblohu.A vraj globálne otepľovanie, pche! A to som ani nezmokla.
Botasky skončiliv práčke, ponožky v koši.
Slovom...skvelývýlet, dá sa naň dlho spomínať.
