Víkend na Liptove... fakt víkend

ako pokračovalo naše víkendovanie v Lúčkach...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Po príjemnej melódii nasledovalo prebudenie. Tuleň už v kuchyni vystrájal raňajky, keď sa dotmolil diky a šegi s foťákom narobil pár zbytočných fotiek, na ktorých sa dá celkom dobre zasmiať. Na kuchynskej linke sa začali koncentrovať nerezové termosky ( akcia v tescu), na stole sa zasa koncentrovali potraviny a smetie. Po dlhších dohadách sme sa rozhodli, že nevieme, kam pôjdeme. Hlavný problém bol v tom, že kolby nechcel ísť na Choč a patrične nám to dal najavo svojim hrdým mlčaním. Naopak, diky, panky, boni a šegi boli nápadom ísť na Choč nadšení (veď čo tam po tom, že snehu je vyše hlavy a chodník je neprechodný). A tak sa stalo, že sme sa rozdelili na dve skupinky. Skupina A...smer Choč; dôjdeme pokiaľ budeme vedieť a potom sa vrátime; lebo je krajší a Šegi tam ešte nebol. Skupina B...načo sa trepať na Choč v takej pľuhe; radšej pôjdeme na Liptovský hrad; cestou možno nájdeme zablúdený teplý prameň.Tak som sa vybrala na Liptovský hrad. Cesta bola zasnežená, nôžky sa zabárali tak akurát do pol lýtka, a pochodovalo sa po celkom pohodlne vyšlapanej cestičke. Spoločnosť mi robil veselý tuleň, usmievavá ivka a nažhavený kolby, ktorý sa stále ešte trošku hneval kvôli tomu, že sme na hrad išli iba štyria. Cesta na hrad sa začínala naším objavom teplej vody. Bolo to také milé jazierko obkolesené snehom, z ktorého sa parilo a ktoré vyzeralo (najmň pre studené ruky ako mám napríklad ja) veľmi pohodlne. Na chvíľku sme si pri ňom oddýchli a povzbudení rečami, že sa k nemu ešte vrátime, sme sa dali ďalej. Celú väčšinu času sme nič netušiacej ivke vykladali, o čo prišla, keď s nami nepozerala Road trip. Cesta sa kľukatila viac než nahor a ja som pomaličky prestávala mať chuť sa brodiť snehom. Po tom, ako sme vyriešili rozmiestnenie troch vakov na štyroch chrbtoch, sme pokračovali v brodení sa. Zrazu niekto poznamenal, že vidí hrad. Ja som nič nevidela (a teraz už aj viem prečo...a vôbec to nesúvisí s tým, že som nemala okuliare), tak som len slepo kráčala v kolbyho šľapajách. Začalo snežiť, náš zrak sa sem-tam zavadil o čierňavu, ktorá sa znášala nad Chočom a vlastne ho celý pohlcovala. Netrvalo dlho a fakt sme boli na hrade...a fakt bol celý pod snehom, čo vysvetľuje chybu v mojom zraku. Našli sme cestu závejom a došmýkali sme sa ku posiedku. Tam sme trošku vymrzli, zjedli čo sa dalo, vypili čajík a keď sa zima fakt nedala vydržať, vydali sme sa na cestu späť. Cesta späť sa začala veľmi optimisticky – zmrznutým rebríkom a šípkou, ktorá nemilosrdne ukazovala nadol. Povzbudená kolbyho nevrlými poznámkami o mojom strachu, tuleňovými návodmi a radami o zostupe a ivkinými poznámkami o chlapských zadkoch, som zliezla dolu. Nasledujúci zostup bol jednoduchý, pomaly sme zliezli kopec a našli chatku menom KA A (asi KAŤA, asi ju niekto našiel skôr a chcel sa blysnúť tým, že vie demolovať chatky, alebo tam bola už dlho a zdemoloval ju nejaký prírodný živel). Potom sme sa brodili závejmi (pre zmenu) a skúšali, čo na hlboký sneh povie klzák a nakoniec sme sa došmýkali až ku sľúbenému prameňu. Bol podstatne menej útulnejší ako ráno. Chýbala mu rúra, z ktorej tiekla voda, no o to viac pri ňom bolo ľudí. Kolby neváhal a vhupol do prameňa rovnými nohami, ktoré si v ňom potom hodnú chvíľu slastne namáčal. Čoskoro sa okolo prameňa začalo zhromažďovať stále viac a viac ľudí (ale žiaden nátresk...aby ste si nemysleli) a sledovali, ako sa jeden nebojácny Čech začal vyzliekať. Prvotná exhibícia sa premenila na kúpanie sa v prameni. Vysmiaty Čech bol skvelou aktrakciou pre deti, ktoré ho obdivovali skoro viac ako teplú vodu. Po chvíľke mu priniesli výstižný uterák, na ktorom boli pinguíni a Čech sa dosť nemotorne prezliekol. My sme si tiež povedali, že stačilo a dali sme sa na odchod. Kolby sa sprvoti rozčuľoval, že ho nikto nečaká, kým si do zľadovateného trička utrie nohy a nasadí topánky, no potom som mu vyhodila na oči, že ja ho predsa čakám...o čo zjavne (podľa mojej paranoidnej predstavy) nestál. Dali sme sa na nahor idúcu pohodlnú cestu do Lúčok. Keď sme sa tam došmýkali, pred domom kolbyho tety sme našli rozvoniavajúce drevo. V dome kolbyho tety bola ešte krajšia vôňa a my sme vyfasovali po jednej či dvoch (pečených buchiet) a hybaj k vodopádu. V strede dedinky sa vyskytuje naozaj neuveriteľne krásny vodopád, takže ľudia , ktorí sú zaťažení na vodopády (ako ja) si prišli na viac ako na svoje. Po chvíľke presviedčaní si tuleň vyprosil pár fotiek od kolbyho a šli sme naspäť do tepla domu kolbyho tety. Jedlo sa, pilo , sušili sme veci, rozprávali čo sa dialo, pozerali olympiádu, skúšali hrať scrabble, pliesť čiapku, jedli sme buchty, obed a pili cherry colu , čaj a iné dobrôtky a jednoducho sme leňošili. Netrvalo dlho a vrátila sa výprava z Choča. Vysmiati, unavení začali sa venovať podobným činnostiam , ktorým sme sa donedávna venovali my, a potom sme začali vymieňať fotky. Ani sme sa nenazdali a bol večer. Strávili sme ho pozeraním filmov, spievaním, hraním na gitare a rozprávaním o všeličom možnom...skrátka bolo dobre. Keď sa obývacia izba vyprázdnila, rozložili sme si pelíšky a šup do hajan. Tuleň sa rozhodol spať v kuchyni, aj keď sme ho presviedčali, že nám jeho chrapot nevadí, nedal sa presvedčiť.Už bol biely deň, keď som otvorila oči (to bola nedeľa, pre tých, čo sú dezorientovaný v čase a texte). Panky a Boni už boli pobalené a čosi nacvičovali v kuchyni. Pomaly som sa obliekla, najedla a začala sa baliť. Ako všetci. Keď sme sa rozlúčili s panky, boni, a šegim, ktorí do poslednej chvíle nevedeli, odkiaľ im vlastne odchádza autobus na vlak, pokecala som s kolbyho tetou. Tá sa pobrala do kostola a my sme sa pobrali pozrieť, ako sa jazdí so snežnými reťazmi. Nepohodlne. Preto sa tuleň v strede cesty rozhodol dať ich dolu. Počasie bolo priaznivé, hoci nie slnečné, bolo jasno, tak aj cesta autom sa zdala optimistickejšia. Dokonca sme sa zastavili na prameni sivá brada, kde kolby s tuleňom nabrali smradľavú vodu a diki sa rozčuľoval, že sme s ivkou zlé dievčatá, lebo sa na nás nedá pohodlne ležať. Prešli sme tunelom, diaľnicou a boli sme doma. Počasie uspávalo, tak sa stalo, že keď ma tuleň pred domom vysadil, len som sa letmo rozlúčila a ufrngla som dom.

Zuzana Rajzáková

Zuzana Rajzáková

Bloger 
  • Počet článkov:  74
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu