PIATOK
Ícéčkov piatok večer vôbec nebolo také narvané, ako som si myslela, že bude.Dokonca ani nie som taká slepá, ako som si myslela, že som, pretože tuleňa somzbadala na prvýkrát. Kúpili sme lístky, vodu, počkali Lenku a hybaj dovlaku. Hľadajúc 103, 102 a 101 miest, došli sme do kupé, dvere sa za namizatvorili a vlak sa pohol. Už zďaleka som ich videla (hoci srnku somnevidela, ani kozy som nevidela a ešte mnoho vecí, ktoré Lenka obdivovalapozerajúc von oknom) vysoké, Tatry, mohutné a zasnežené. Dočítali sme teda Notabene, SME zadarmo a pokusne aj Meno ruže a zakotvili na staniciv Poprade. Chvíľku sme zmätkovali na autobusovej stanici, potom sme si tozamierili na električku Tatranských horských dráh, kde sme si lístok označiliv označovači (Meine Damen und Herren, Fahrkarte in Entwerter entwerten;Ladies and gentleman, stamp your travel ticket in the stamping machine)a nechali sa odviezť do Starého Smokovca.
Starý Smokovecponúkal tri alternatívy dopravy do Starej Lesnej: Mohli sme ísť peši (tátoalternatíva bola zavrhnutá, lebo Lenka mi odmietla odniesť tašku), alebo smemohli ísť električkou (ale prípoj do Tatranskej Lomnice šiel ažo trištvrte hodiny) alebo sme mohli ísť autobusom (vyhrala). Tak smezačali pátrať po autobusovej stanici, a aj keď mi nikto spočiatku neveril,bola tam, kde som si myslela, že bude. Nasledovalo čakanie a volanieprírody, ktoré tuleňa značne znechutilo. Autobus na naše prekvapenie prišielasi o 10 minút skôr.
„Kam to bude?V Starej Lesnej nestojím.“ – povedal šofér, čím rozhodol o tom, kampôjdeme.
„No čo, slečna,kam to bude? Tatranská Lomnica? Zľava? Platí...bude to 5 korún.“ – byťštudentom sa oplatí.
Zastávka autobusubola skoro na konci Tatranskej Lomnice, tak sme sa pekne prešli až do chatovejosady v Starej Lesnej. Miestami bola tma, miestami svietil mesiac, odvážnedievčatá sa tvárili, že sa neboja. Keď sme došli do chaty, tvárila som sa, ževiem, kde sa zapína prúd. Volalo sa ockovi, no nakoniec sa ukázalo, žetelefonát nie je potrebný a Lenka je významný člen našej skupiny, pretožekam príde, tam sa všetko podarí. Tak sa podarilo spojazdniť chatu. Bola tma,zapli sme si teda Cimrmana (a jeho vynikajúci hudobný talent), no keď začalviedenský zajatec spievať: „Das ist nur die erste faze!“ zmohla únava aj mňaa pridala som sa k spiacej Lenke. Chata sa ponorila do tmya jediným zdrojom svetla bol už iba monitor noutbúku.
SOBOTA
Sobotňajšie ránosa začalo jemným prebudením, do ktorého spievala Alanis Morrissete. Nevrlo somsi dala zohrievať vodu na kávu. Čas bežal, voda nevrela. Ani kávu neviemuvariť. Našťastie prišla Lenka, nastavila tú správnu teplotu a kým smeodišli, vypila som pol hrnčeka. O ôsmej sme totiž mali pristúpiťk Veronike do električky a niekam ísť. Kam, to zatiaľ ani Veronikanetušila (ani Lenka, ani tuleň, len ja som trpela utkvelou predstavouo Skalnatom plese). Cestou na zastávku sme zbadali, že jeden strom v bývalomlese sa hýbe. To sa však len Veronika vynárala z húštin.
Na električku smesa vykašľali, pretože sme nemali kúpený lístok a nevedeli sme, ako vhodiťdo automatu 90 (prípadne 200) korún v drobných minciach, čo je ťažké najmävtedy, keď sa v peňaženke žiadne drobné mince nenachádzajú. Skusmo sme sateda vydali po ceste s jediným cieľom – nájsť žltú značku. Po malejchvíľke, keď Lenka skočila na Veroniku od radosti, že vidí zmiju (toho hada),tuleň inštinktívne zabočil k Studenému potoku.
Išli sme cestou necestou,kým sme nedošli k modrému plotu s nápisom: Vstup zakázaný. Hlas väčšinypádnymi argumentami (bola by tu značka, keby to bol chodník; značkári nie sú ažtakí leniví, že by po dva a pol roku nenamaľovali značky; smev Tatrách, musia tu byť značky, aby sa nemeckí dôchodcovia nestratili...)zvolil alternatívu návratu a hľadania skutočnej cesty. Našli sme jua doviedla nás na to isté miesto (takže sme našli skratku a spravilisme si z nej zdĺžku).
Kráčali smelesom, obdivovali potok, ticho a vôňu dreva, obdivovali prírodua preberali tému ťažby dreva (okrem iného). Zhodnotili sme, že kôpky,ktoré tam robotníci narobili zo suchého dreva určite zabránia požiarom,rozmnoženiu hmyzu a pomôžu lesu sa spamätať. Studenovodské vodopády obdivovaliiba dievčatá. Tuleň ostal trčať v lese a svoju voľbu obhajoval tým, žeon vidí aj odtiaľ.
Inšpirovanáhorksými nosičmi, zastrájala som sa, že predsa 100 kilový náklad nemôže byťtaký veľký problém odniesť. Tak tuleň povedal, že v pohode si môžemvyskúšať odniesť jeho. Požadovanú záťaž spĺňal poľahky a tak sa začalaskúška nosnosti. Uniesla som ho. Asi sekundu. Potom sa pokus zrútil ako domčekz karát. Druhý pokus bol tiež bieda, tak sa moja kariéra horského nosičaskončila. Je tu však ešte nádej, pretože Veroniku som uniesla a dokoncasom s ňou na pleciach aj prešla pár krokov. Potom však tuleň vyhlásil, žeminimálne po Reinerovu chatu dôjsť musíme, tak sme sa pohli ďalej.
Došli sme. Dalisme si čaj z plastikových pohárov, ktorý bol studenší ako horúci. Pozrelisme si všetky rekvizity, ktoré útulňa ponúka a zhodnotili sme, že hádam ajna Zamkovského chatu ešte dôjdeme. Došli sme,stretli sme horolezcov, čo šli na Pyšný štít, odfotili kvietky, vypili čajíka povedali si, že na Skalnaté pleso je to len hodinka.
Hic bol, slnkopálilo ako divé, no sneh napriek tomu odolával. Cesta bola miestami (akobyDalibor povedal) extrémna. Pod skalnatou chatou sme stretli manželský pár,ktorý sa pýtal na kvalitu cesty a snehovú pokrývku. Vylíčili sme im situáciu,(žeto nie je také strašné) a potom sa pani opýtala, či sa to dá zvládnuť ajv botaskách. To už naše odporúčania neboli také optimistické, no ajnapriek tomu sa pán rozhodol, že obetuje manželkine mokré nohy a riziko,že sa šmykne a zídu dolu ku Reinerke.
Na Skalnatomplese bolo kopec lyžiarov, turistov, rekreantov, skrátka pohoda. Fotili sme silanovku, nápis o zatmení slnka v roku 2002 (ktoré bolo v roku1998), prezliekajúceho sa tuleňa, papali sme, oddychovali. Potom som rázneodmietla odviezť sa do Lomnice lanovkou a tak sme si to švihli pozjazdovke. Miestami sneh, miestami blato, miestami ľudia so snowboardami nachrbte, miestami utekajúci dolu kopcom. Cesta bola nudná a únavná, noaspoň sme odfotili kvietky.
V TatranskejLomnici nás čakala dôležitá úloha: Kúpiť toaletný papier. Veronika sadozvedela, že v nedeľu musí kopať kanál a preto vyhlásila, žeposledným vlakom odchádza domov. Preto sme sa ponáhľali na chatu (aby smestihli ešte zahrať scrabble, keď už som stratila hrací plán a tuleň vytlačilnový).
Sprcha po výletepadne vždy vhod, ešte vhodnejšie padne teplé jedlo. Začali sme variť. Svojímodhadom som demonštrovala tvrdenie, že vždy varím toľko koľko ja zjema spravila som dvojnásobnú dávku cestovín. Aspoň sa najedla aj Veronika:). V scrabblevyhral tuleň. Keď nás omrzelo, na rad prišlo Človeče nehnevaj sa. Nedohrali smeho pre náhly Veronikin odchod, ktorý nik nečakal. Nasledovali dohady, či juodprevadiť, koľkí ju odprevadiť, prečo by som mala ostať na chate sama, prečoby mala Lenka ostať na chate sama, prečo by mal tuleň ostať na chate sám.Argument, že sa neoplatí zatvárať chatu sme zavrhli a tuleň nakoniecvyhlásil, že ostáva na chate on. Tak sme Veroniku odprevádzali my dves Lenkou. Cesta tam zbehla rýchlo, cesta späť ešte rýchlejšie a obesme boli rady, že sme v bezpečí a svetle chaty. Pri rozhodovanísa, čo s načatým večerom, vyhral film s Hugom Grantom a Drew Barymore.To, ako sa skončil som sa dozvedela na druhý deň ráno.
NEDEĽA
V nedeľubolo počasie inverzné k sobotňajšiemu. Zamračené, občasný dážď, studenývietor. Tak sme sa v pokoji naraňajkovali a čakali, čo bude. Hralisme scrabble, pozerali rozprávku o Arthurovi a Minimojovcoch,raňajkovali...okolo jedenástej sa trošililililinku ukázalo slniečko, tak sme sarozhodli, že keď už sme si kúpili lístok na TEŽ, niekam sa predsa lenvyberieme. Vyhralo Štrbské pleso.
V elektirčkebolo detí ako smetí, ľudí ako maku. Keďže očividne nie je stavaná na státie,stálo sa dosť neprakticky. Po malých trampotách s lístkom a jehoštiknutím sme tete sprievodkyni vysvetlili, ako sme to vlastne mysleli, na čo nám povedala, že smemládež a mali by sme také veci skorej pochopiť.
Štrbské plesobolo zamrznuté, plné kačiek, káčerov a iných obdobných žiab. Okolo neho sahemžili ľudia. Tuleň zhodnotil, že na Popradské a späť to nestíhame, taksme zašli do reštaurácie u Lenky a zblajzli sme obed. Následne sme savydali na zdrvuhúcu túru okolo plesa (2,25 km). Pofotili sme všetko, čo sa dalood žiab po kačičky, pamätníky či tabule a vydali sme sa na električkuspäť.
Cesta bolaúnavná, zívacia a dlhá. Na chatu sme došli skôr, ako sme chceli, tak smemali veľa času na pozeranie ďalšej časti nemenovaného počítačového seriálu. Nakoniec sme sazodvihli, zamkli chatu a zistili sme, že som tam nechala foťák. Nakoniecsa nám podarilo (dúfam) odísť bez toho, aby niečo v chate ostalo.
Nad Tatrami sacelý deň krútil zlovestný mrak, ktorý sa ešte viacej zozlovestnil. Cestou smeobdivovali starodávnu električku a názvy zastávok (Podlesok, Nová Lesná),ktoré neodrážali realitu, že les sa v Tatrách už nenachádza. V Popradesme zistili, že máme veľa času na kúpu pexesa a pamlskov a malúšancu, že v rýchliku budeme sedieť. Po hlásení, že rýchlik do Košícprichádza na 1. nástupište, sa totiž nahrnuli všetci študenti na perón. Šťastiesa na nás usmialo a vbehli sme do prvého relatívne voľného kupé. Cestaprebehla mlčky a ani sme sa nenazdali a boli sme doma.
Takže na budúcitýždeň ideme na 60tku: http://www.magnezitferona.wz.sk/mag60.html
