Il Lago dei Cigni

planik opery (zdroj: Io)

Nadšenéz nášho nápadu dostať sa do divadla La Scala na balet Labutie jazero (Lagodei cigni), začali sme sa zaujímať o všetko s ním súvisiace.

Prima delleprime

Najprv sme si mysleli, že je to predpremiéra. Ono... v podstate topredpremiéra bola, ale nie v takom duchu, ako sme čakali. Keď sme totižvošli do foyer, našli sme rady stoličiek a pódium (prišli sme neskôr, pretožesme museli ísť zistiť, že sme spravili záverečné skúšky z talianskehokurzu), na ktorom sedel zrejme choreograf a vysvetľoval zmysel tanca, hudobnépasáže v Čajkovského diele, význam pohybu, rytmu a hudby. Vedľa nehosedela Talianka, ktorá tlmočila otázky publika. Potejto konverzačnej časti prišlo na rad predstavovanie diela samotného. Malisme možnosť vidieť niekoľko úryvkov z baletu, na ktorý sme sa tak tešili.

Trošku pokecali o hlavnom deji (čo sme ani nevedeli, že to nejaký dej má),o choreografii a super cool efektoch, ktoré použili na zvýrazneniefaktu, že ide o jazero. S Lenkou sme si mysleli, že Labutie jazerojevšade rovnaké. Omyl. O niekoľko minút nám totiž Talianka pustila predstaveniez 50tych rokov, kde (ako si Lenka správne všimla: „Hej baby, nie je tábaletka nejaká tučná?“) nie práve najútlejšia („všimnite si prosím zmenenéproporcie tejto baletky“) baletka zmaľovaná ako Marfa, poskakovala ako kozičkapo parkete. To sme ale nevedeli, že spracovanie môže byť aj úplne iné. Mattew Bourne si ho predstavuje napríklad pre ilustráciu takto:

http://www.youtube.com/watch?v=l8BqSKj1BTM

On, v snahe zachytiť prerod a precitnutiehomosexuálneho chlapa hľadajúceho sebapoznanie v jazere plnomhomosexuálnych labutí, neváhal a použil Čajkovského hudbu ako základnýprostriedok na dosiahnutie všeobecnej atmosféry. S otvorenými ústami smezrakom prešli opätovne na útlu, nežnú a jemnú Svetlanu Zakharovu vychádzajúcuspod čierneho plášťa zlého Rothbarta. Poskakujúci labutiaci však v mojom podvedomí vyryli hlbokú stopu.

Ako získaťzlacnený lístok na galériu do divadla La Scala.

10 eur. Celkompríjemná cena pre študentky. Keď nám pracovník na informáciách pokladne divadlavysvetľoval, čo presne máme spraviť, naprvýkrát sme to nepochopili. Napokon námnakreslil mapku, vysvetlil, kedy kde máme ísť a s odporúčaním byť preistotu všade skôr nás poslal preč. Tak sme v piatok 21.12.2007 zabilikupovaním lístka.

O jednej poobede sme dorazili pred pokladňu divadla a čakali, kedy príde nejaký ten pracovík. Spolu s nami čakalo asi ďalších5 ponevierajúcich sa ľudí. Napokon prišla nejaká pani s obrovskýmfasciklom a ceruzkou začala na papier zapisovať mená ľudí v poradí,v akom prišli (Solteszova + 1 / dám ruku do ohňa za to, že to meno nebolonapísané dobre/ ). A potom sme odišli....aby sme sa o pol šietej vrátili. Potom nasledovali udalosti v chronologickom poradí:

17:30 – vyšlisme z metra

17:35 –dorazili sme pred pokladňu divadla

17:36 – stálisme nalepené na pracovníčke divadla, ktorá čítala 24 meno v poradí (bolisme 6, 7...)

17:37 –pracovníčka nám povedala, že máme počkať

17:40 –pracovníčka začala čítať zoznam odznova a pridelila nám lístky s číslom

17:45 –pracovníčka dočítala zoznam, skontrolovala lístky a začala dávať zvyšné lístkynáhodným okoloidúcim, ktorí o ne prejavili záujem

17:50 –pracovníčka dovysvetľovala nejakej Američanke, že za tento lístoks číselkom sa neplatí

17:59 – ľudiazačali vyvíjať nátlak okolo dverí pokladne

18:00 – nič sanedeje

18:01 – tetakričí na ľudí, aby vytvorili koridor

18:05 –otvorili pokladňu

18:08 – dostalisme sa dnu a na základe lístka s číselkom nám konečne predali serióznylístok na galériu

18:10 –odchádzame mrznúť do ulíc, aby sme sa o 20.00 mohli vrátiť na predstavenie.

Il lago dei Cigni

Uchvátenéstarodávnymi dverami a uvádzačmi oblečenými do presne sediacich uniforiems obrovskými medailami na krkoch a bielymi rukavičkami na rukách, vošlisme do vysvietenej haly divadla. Ukázali sme náš lístok a uvádzači námpovedali: „Von a doľava“. Najprv som nepochopila, kam doľava, ale keď sme vyšlivon, zistili sme, že vľavo vedú dlhé schody nahor. Na povalu. Na galériu.Vyvedené nahor, preukázali sme sa lístkom a sympatický uvádzač nám ukázal našemiesta. Sadli sme si a porozhliadali. Mali sme perfektný výhľad na celéhľadisko. Škoda, že javisko sme ani netušili.

La Scala má totiž hľadiskov tvare podkovy. (Pity) Ten, kto sedí na jej koncoch má jednoducho výhľad opačnýmsmerom. Okrem toho hľadisko nemá spád – je ploché, teda nie je šanca, abyčlovek profitoval z toho, že jeho stolička je o stupienok vyššie akostolička diváka sediaceho pred ním. A podlaha je z dreva, pripomínala mitelocvičňu...a Lenka, veci znalá uvádzačka v Štátnom divadle JankaBorodáča, nešetrila chválou na naše domáce divadlo...a sme si tak drkotali,ohovárali, komentovali a kritizovali, keď tu zrazu: „Marek, what´s the maindancer´s name?“ Zvláštne meno pre Taliana, nie? A potom nejaké známe slová.„Počula si to, počula si to?“ – šepla Lenka. „Dobrý večer!“ – slušne pozdravil pred namisediaci Čech a odišiel von, vychutnávať si zvyšok prestávky.

Svetlátrikrát výstražne zablikali a zhasli. Premiestnili sme sa do stredu podkovičky afascinovane pozorovali premenu Odette na labuť, princa, ktorému učarila,kráľovský dvor...a všetkých tých úžasných tanečníkov, ktorí sa vznášalielegantne vo vzduchu ignorujúc akýkoľvek gravitačný zákon, ladné baletky tancujúcena špičke ľudských možností, baleťákov s gumenými kosťami a veľkýmdoskokom...a k tomu všetkému nám hral Čajkovskij. Záver bol rovnako dobrýako začiatok. Rozbúrené jazero, vlny pohlcujúce princa bojujúcehos Rothbartom, ktorý sa skrýva v hmle a pare. Stačí jednanatiahnutá plachta a trochu divadelného dymu a efekt je na svete. Aj Odette,ktorú sme šťastne vyslobodili z labutej podoby.

A vôbec minevadí, že som tri hodiny stála a ku koncu ma bolel chrbát, že sme poldňa mrzli vonku, že sme bežali na električku cez celú ulicu a napokonnám zdrhla, že sme prišli domov o polnoci... Bol to ten najkrajšízážitok aký som si kedy z divadla odniesla.