trasa:
Košice -Starý Smokovec (vlak)
Starý Smokovec - Slavkovská vyhliadka -Slavkovský štít (modrá)
Slavkovský štít - rázcestník(modrá)
rázcestník - Hrebienok (červená)
Hrebienok -Zamkovského chata – Skalnaté pleso (červená)
Skalnatépleso - Tatranská Lomnica (zelená)
Tatranská Lomnica - Košice(vlak)
prevýšenie:
StarýSmokovec - Slavkovský štít (1263,1)
Slavkovský štít -Hrebienok (1189,5)
Hrebienok - Skalnaté pleso (488,2)
Skalnatépleso - Tatranská Lomnica (901,1)
vzdialenosť:
cca 20 km
Textová časťmapy Tatier tvrdí, že výstup na Slavkovský štít je namáhavý,zdĺhavý, jednotvárny a niektorí k tomu pridávajú, že nudný.Čo sa týka časovej náročnosti, podľa mapy a rázcestníkov trvácesta zo Smokovca na štít 5 hodín a 15 minút, spiatočná 3hodiny. Cesta vedie celý čas nahor (okrem spiatočnej), medzi jednotlivými kameňmi súcelkom slušné výškové rozdiely, preto treba poriadne zdvíhaťnohy. Ak sa k tomu pridá studený, ale zato silný nárazový vietorz Veľkej studenej doliny, ktorý vie slušne narušiť balans, môžemskonštatovať, že ide o celkom slušnú celodennú túru.
Ako smeišli my
Môj brat sa vrátil z dovolenky v Tatrách so slovami: "Jachcem ísť na poriadnu túru!" Reku dobre. Polojasno, cca 20 stupňov, bez zrážok, sobota. Ideme.
3.00 -vyspatí dokriedova, chystáme sa na cestu.
4.16 -odchádzame vlakom z Košíc. Chceme byť v Tatrách čo najskôr,pretože nás čaká dlhý výstup.
5.33 -prichádzame do Popradu. Dlhé čakanie na TEŽ a čierňava nadhorami nás deprimuje.
6.45 -prichádzame do Starého Smokovca. Túra začína.
ZoStarého Smokovca vedie modrá značka cez rúbanisko, ktoré po sebenechala povestná víchrica. Je to príjemný lúčno-lesnýchodník popripotoku, do toho vychádzajúce slnko a máme romantické svieže ráno. Studené predovšetkým. Predbehli sme prvýchturistov (mysleli sme, že na štít ideme sami) a došli sme dolesa. Lesné plody v národnom parku nezbierame, tak som hubu veľkú ako svet prešla mlčaním.Zbadala som rázcestník. Pali mi nechcel veriť, pretože smenešli ani 45 minút. Pripísali sme to zime a povestnej nemeckejkonštante (PLUS 15 MINÚT).
7.24 -prichádzame na rázcestník s tatranskou magistrálou.
Jednýmkrokom sme sa z lesa dostali do pásma kosodreviny k nedozretýmčučoriedkam a rose na ihličí. Na kameňoch sa už šmýkalo meneja dokonca sa nad nami črtala modrá obloha. A Slavkovská vyhliadka.Tam sme pocítili, čo je to silný studený nárazový vietor. Panoráma bola kostrbatá.
Cesta nahor bola fakt namáhavá,hlavne kvôli tomu, že som musela robiť veľké kroky a sem tamliezť štvornožky po kameňoch. Nebolo to však ničnezvládnuteľné. Robili sme veľa fotiek a prestávok na horalku (som sa tvárila, že sa kochám výhľadom a nie, že nevládzem). Netrvalo však dlho a zbadala som skalu. Hrdo som na ňu vyšla a zistila, že ma čaká iná skala, väčšia a úsmev mi padol z tváre. Silný nárazový vietor midul do kapucne ako do plachty a pri fotení Veľkej studenej dolinysom si musela čupnúť, aby som nestratila balans a nepadla niekamdolu.To by som už asi nerozchodila.
cca 9.00 -prichádzame na Nos
Teraz tostúpanie iba začne. Pali neúnavne kráčal predo mnou a ja som mustále opakovala, že vládzem. A vtom som zbadala ľudí. Potešilasom sa, pretože niet nad pocit, že mi má kto zavolať horskúslužbu, keď ma náhodou sfúkne. Najmä keď sme stále strácali značku. Z nohy na nohu somsi vychutnávala výhľad, ktorý sa mi naskytol, keď vietorrozfúkal priesvitné obláčiky. A ani som sa nenazdala a zbadalasom brata.
9.50 - smehore na Slavkovskom štíte.
"Čooo?To už sme tu? To je trápne, sme tu mali byť na obed!" -sklamane som si zložila veci a japonsky odfotila každú skalu,ktorá tam bola. Aj s námrazou na kríži. Okrem toho sme ešte dalivrcholové fotografie, suché tričká, vrcholový chlieb s mäsom,keksík a vrcholový výhľad na rovinu pod nami a črtajúce saNízke tatry. Pokecali sme s ostatnými o zaujímavých časochuvedených v mapách a na rázcestníkoch. Potom sme dlho predlhoodpočívali a keď mi už bola taká zima, že som si necítilaruky, pohli sme sa dolu.
Ako smeschádzali
11.30 - ideme preč
Pri ceste späťsme začínali stretávať turistov, ktorý masovo v hadíkovýchzástupoch kráčali nahor. Niektorým sme dávali optimistickénádeje, že to už nie je ďaleko, alebo že ich čaká nádhernývýhľad. Určite nám tajne závideli, že už schádzame nadol.Cestou sme predbehli skupinku, ktorá šla pred nami a spocitom, že sme prví, ktorí dnes zdolali túto trasu, dostali smesa asi dvakrát mimo značku (lebo Pali tvrdil, že z tejto krásnejvychodenej cesty sa nedá zísť a ja som ho slepo nasledovala).
12.10 - sme narázcestníku s tatranskou magistrálou a rozmýšľame, čo ďalej
Mali smedve možnosti. Nakoniec sme sa rozhodli, že sa ešte rozhodneme.
Ako sme sarozhodli, že pôjdeme na Skalnaté pleso
12.25 -prichádzame na Hrebienok, kde plnka
NaHrebienku bola hlava na hlave. Všetci turisti si zrejme po obedespomenuli, že sú v Tatrách a rozhodli sa dôjsť aspoň na túzubačku. Keď sme si spočítali čas a vyrátali cestu na vlak,ktorým sme mali pôvodne prísť domov, vykročili sme po červenejsmerom na Reinerovu chatu. Vraj 15 minút. Ako tak ideme, zrazuLomnická vyhliadka, reku...dajak sme tú Reinerku prešli, či čo.Nasledovali sme ale dav, že stále je šanca na návrat a čudovalisme sa, ako sa dá v Tatrách zablúdiť. Nešla nám totiž do očúzvodná zelená značka, ktorá trónila pod sebavedomou červenou.Tak som sa po čase osmelila a spýtala sa oproti idúceho pána, čitáto cesta vedie na Skalnaté pleso. Pán ma vyľakal: "Ánovedie, ale najprv na Zamkovského chatu a potom hore. Ale to je asidve hodiny odtiaľto ešte." Stres. Žeby medzitým faktspravili zachádzku, alebo sme na inej červenej? Zašli sme zazákrutu a zbadali Zamkovského chatu. A že dve hodiny...
13.10 -Prichádzame na rázcestník pri Zamkovského chate, ktorúobchádzame
Palivypil ďalší energetický drink a vykročil. Som si aj pobehla, aby som mu stačila. Chodník bol preplnený, všade navôkol násohrozovali teleskopické palice, ruksaky a slnko svietilo a výhľadbol parádny.
13.45 -Prichádzame ku Skalnatej chate
Neverila sommu, keď tvrdil, že o 15 minút sme tam. Teraz však musím priznať,že sme nahodili také to stredné tempo hladného tigra a nakoniec som sa predbehla,aby som brata aspoň trošku spomalila. Na chate sme si dalikapustovú polievku a vymýšľali, kadiaľ ešte pôjdeme. Padol ajnávrh pozrieť ešte Malú svišťovku, ten však Pali zamietol. Taksme vyšli ku Skalnatému plesu, sušili tričká, robili panorámy ainé fotografie a sledovali lanovku na Lomničák.
15.00 -schádzame dolu do Lomnice
Iba keď somsa postavila zo slnkom vyhriatej lavičky, pocítila som, čo je tobolesť kolenných kĺbov. Cesta po zelenej, ktorá vedie popodlanovku ku plesu je celkom strmá a parádne sa šmýka.Preto som obdivne vzhliadala na dve poľské turistky obuté do jednoduchých žabiek .
16.30 -prichádzame do Tatranskej Lomnice
Prvá cestaviedla na vlakovú stanicu, kúpiť lístok domov. Bohužiaľ, malipolhodinovú prestávku. Druhá cesta teda viedla do bufetu, kde siPali miesto langoša doprial fajný hamburger. Tretia do vlaku.
17.10 -odchádzame z Tatranskej Lomnice domov
Veľmi sme sabáli, že vo vlaku nebude miesto. Vrúcne a vrelo odporúčamrýchlik Košičan, kde sa dá (síce s príplatkom) pohodlne usadiťvo veľkých sedadlách a natiahnuť nohy (pokiaľ však človek nemá2 metre ako môj brat)
19.30 -príchod do Košíc
Záver
Nebudem sa už veru spoliehať na tatranské značenie a ani veru na tatranské slniečko, pretože mi na druhý deň síce veľa ľudí hovorilo, že som pekne opálená, no aj sa mi pekne nos šúpal ďalšie dva dni.
Nabudúce už veru nestrávim ďalší deň sedením, ale radšej pôjdem bicyklovať, alebo vykonávať iný šport, lebo potom na tretí deň som ver' cítila, čo to je stuhnutý sval na nohe.
Nádherne využitý deň v Tatrách, ale pri takýchto výletoch sa fakt oplatí ísť aspoň na víkend.
Týmto pozdravujem tetu Timi ;).
