Brat ležérne ležal na gauči a sledoval hokej.„ ...choooď teraz je prestávka...“ – doľahla ku mne časť rozhovoru.„Daj si šalát, keď si hladná. Tam máš v chladničke kopu, sa to nezje a sa zasa pokazí.“ – brat očividne do obchodu ísť nechcel.„Choď mi kúpiť cesnak.“„Teraz pozerám hokej. Pôjdem, keď sa skončí.“„Ale ja som teraz hladná a teraz chcem topinku s cesnakom!“„...“„Prečo si taký?? Vnímaj ma! Nebuď pasívny! A už aj choď po ten cesnak.“ – brat sa neochotne zodvihol z gauča.„Pali nechaj tak. Ja pôjdem.“ – ešte stále som vešala ponožky.„Nie, ja som poprosila tvojho brata! Ty ostaň tu!“ – nedala sa mamka a odišla do kuchyne. O chvíľku sa ozvalo: „...vieš čo? Máš šťastie! Som našla ešte dva strúčiky. Ale aj tak, si ako tvoj otec, neochota, nechce nič urobiť...“Dovešala som ponožky a potichu som sa smiala a zároveň rozmýšľala, či aj ja budem niekedy taká...
Ako môžeš byť taký???
Sobota poobede. Vešala som na balkón vypraté ponožky. Mamka dospávala včerajšiu jubilejnú oslavu, no rozhovor ozývajúci sa z izby napovedal, že už je hore...