Ako som ráno na lúke našla vrtuľník

Bolo pol deviatej a ja som (na neutíchajúce dobiezdanie jednej psej slečny) kráčala po udupanom snehu smerom k najbližšiemu parku. Chvíľku sa nedialo nič neobvyklé; auto nás zasa skoro prešlo na prechode, autobus ako vždy meškal, takže zastávka bola plná študentov a opäť okolo mňa prebehol pán v krikľavožltom šušťáku, čo ma (ako každé ráno) donútilo sa zamyslieť nad motiváciou ísť behať keď môžem spať. Zrazu som počula neznámy zvuk, inštinktívne som zodvihla hlavu ku sivej oblohe a moje slepé oko zbadalo neznámy zdroj hluku. Keď klesol nižšie, vykľul sa z neho vrtuľník. Modrý, veľký, so slovenskou vlajkou.„Fíha, tak nízko lieta?“ - blyslo mi mysľou. Vrtuľník ignorujúc moje záblesky stále klesal a klesal...až začal víriť sneh, čo donútilo bežca zastať a bezradne sa obzerať smerom, kam mu sneh nevial do očí. Po sekundovej úvahe zvíťazila zvedavosť. Čo keď sa stalo niečo vážne? Čím bližšie som však pri roztočenej vrtuli bola, tým som chcela byť ďalej. Sneh sa víril ako vo filme Ďen po zajtrajšku a o chvíľu bol všade. O ďalšiu chvíľu sa vrtuľa prestala točiť a snežný vír pomaly utíchal. A o ďalšiu ďalšiu chvíľu sa nevírilo nič a vrtuľník mlčky stál na lúke, akoby tam stál odjakživa. Spravili sme so psíkom jeden malý okruh a vrátili sme sa späť k vrtuľníku. Okrem toho, že okolo neho postávali traja rovnako oblečení ľudia sa nedialo nič. Sklamane (veď som mohla byť svedkom senzácie) som sa vrátila domov, ku rannej káve. Ako si tak sedím v teple izby, začujem povedomí zvuk. Otvorím okno a ... vrtuľník. Modrý, veľký, so slovenskou vlajkou. (až teraz si uvedomujem, aké je vlajka smiešne slovo). Vrtuľník preletel ponad náš dom a z okna mrazila zima. Tak som ho zavrela.