Trasa
Ružín (vlaková stanica) – Malá a Veľká ružínska jaskyňa
(najprv po modrej značke, potom treba odbočiť hore, jaskyne sú neznačkované)
Galová – Priehyba pod Sivcom
(z jaskyne sa dá ísť späť na modrú až na rázcestník so zelenou a potom po zelenej na priehybu, s tým, že pokiaľ máte so sebou vreckového diviaka, dá sa skratkou smerom hore dôjsť rovno na zelenú)
Priehyba pod Sivcom – Sivec (žltá)
Sivec – Ružín vlak
(tam sa dá ísť po žltej, my sme šli po ceste)
Dĺžka
vzdialenosť: cca 14 km (merala som to ja podľa mapy)
čas: cca 4:20 čistej chôdze , s prestávkami na pozorovanie zmrznutých cencúľov, netopierov a motýľov v jaskyni, inak výlet na celý deň
Prevýšenie
cca 490 m hore 490 m dolu
Náročnosť
Náhodne vybraný úryvok z rozhovoru s kolbym dva dni pred výletom:
kolby: mám zobrať sánky, aby som ťa ťahal, keď nebudeš vládať?
ja: myslíš, že bude sneh?
kolby: neviem, ale beriem si oteplováky
ja: ok, tak si vezmem aj ja moje nové krásne a ktomu novú mikinu a budem v lese ohurovať stromy, aká som fešanda...
Trasa nie je náročná. Sneh však bol. A každý inteligentný človek vie, že brodiť sa v snehu po kolená (hoci má diviaka pred sebou) je náročnejšie ako brodiť sa po kolená v lístí, prípadne ísť v botaskách v lete, keď je príjených 25 stupňov.
Účastníci výletu
Kolby (Andrej) a ja. Tu treba vyzdvihnút a trikrát podčiarknuť, že slabý záujem nás od výletu neodradí a že všetci, ktorí tam neboli môžu úprimne z celého srdca ľutovať!
Tipy a triky
Vziať si štucne, náhradné rukavice, baterku ktorá má jasnejšie svetlo ako laserové ukazovadlo, sánky...
Ako sme išli
Vlakom z Košíc (8.22) na stanicu Ružín. Potom dolu k mostu, cez most a tam nastane prvá skúška. Cesta totiž ďalej vedie dvomi smermi:
- vľavo = modrá značka po asfaltovej, mierne stúpajúcej ceste smerom na Malý ružinok.
- vpravo = salaš, brechot psov, hybernujúce ovce (lebo čo robia ovce v zime, keď sa nemôžu pásť, lebo je sneh?), žltá značka cez lúku. Keď už tento popis neodradí turistu odbočiť zlým smerom, tak mu treba pripomenúť, že ak chce vidieť jaskyne, treba sa vydať po modrej. Asfaltová cesta má v zime tú výhodu, že je relatívne prechodená autami, teda sa človek nemusí namáhať.Netreba však zabudnúť, že každá cesta, ktorá je pekná, udupaná široká a ide mierne dolu kopcom je podozrivá, preto aj z tejto pohodlnej asfaltky treba v správny čas odbočiť a pokračovať po značke, ktorá vedie cez potok.
Snehu bolo neúrekom, cesta bola neschodená a bolo ju treba prešľapávať, na čo sa podujal kolby a vytrvalo a trpezlivo zhromažďoval sneh do topánok. Sem tam sa pritrafil aj nejaký hrozne vyzerajúci pád, ale sneh bol mäkký, radosť sa doň hodiť.
Ružínske jaskyne - kam odbočiť
Keď sa po pravej strane začnú objavovať skaly, treba zbystriť pozornosť (sa oplatí jednak, keď človek nechce skončiť v potoku a jednak preto, že jaskyne nie sú značkované) a sledovať takú skalu, v ktorej by mohla byť diera.Skúsený turista má so sebou mapu a orientuje sa podľa nej, neskúsený turista má pred sebou kolbyho (alebo iného terénu znalého mládenca (prípadne dievčinu, nebuďme rasisti, čo som ja horšia?) a orientuje sa podľa neho/nej).
Je v podstate jedno, ako sa k jaskyni turista dostane, podstatou je, že treba ísť strmo nahor. Prvá sa črtá Malá ružínska jaskyňa, spoznať sa dá tak, že je malá a nachádza sa pod Veľkou ružínskou jaskyňou. Vraj má 20 m do hĺbky, nechcelo sa mi plazením zisťovať skutočnosť.
Veľká ružínska jaskyňa je pozorovateľná voľným okom, na prvý pohľad zaujme svojím veľkým otvorom. Je ideálna na oddych. Navyše v tomto ročnom období, keď je všade sneh a mráz je v nej veľa ľadu a cencúľov (stalagnity, stalagtity a všetko z ľadu), na ktoré sa dá hrať ako na zvonkohre.
Okrem toho sa tam nachádzajú hybernujúce netopiere (ktoré ma hlboko sklamali svojou neprítomnosťou aj napriek "silnému lúču" mobilného svetla a kolbyho dožívajúcej baterky). Tí, ktorí sa neboja podliezť skalný previs, sa dostanú do zadnej časti jaskyne, kde je oveľa teplejšie a teda sa tam dá celkom slušne zohriať (a skryť, keď náhodou v roku 2012 predsa len vypukne svetová vojna).
Načo je dobrý vreckový diviak
Cesta z jaskyne vedie viacerými smermi. Vzhľadom na stav značkovanej cesty (prašiakuhoď) povedali sme si, že nebudeme prešľapávať cestu dokola, keď sa môžeme vydať strmo nahor. Taká srnka, to je paráda! Vyznačila cestu po ktorej sme sa slepo vydali. Ale taký diviak - to je super vec! Nechcem srnku nijako kritizovať, ale močiť na vlastnú vyhĺbenú cestu? Kde sme? V lese? Diviak je inteligentný, robí hlboké stopy a pekný kanálik. Radosť sa do kopca štverať! No keď sme sa vyštverali, skončila všetka zábava, lebo diviaky očividne neuznávajú značku (svine) a zvyšok až po spevnenú lesnú cestu sa na diviaka hral andrej.
Sivec a výhľad
Sivec ma sklamal. Výhľad bol čiernobiely (čierne = strom, biele = sneh), Kojšovku bolo vidieť len veľmi zahmlene a Tatry nebolo vidieť vôbec (teda...len s veľkou a bujnou fantáziou či predstavivosťou, že tam niekde by bali byť).
Jedinou jeho výhodou bol hlboký sneh a šmykľavé skaly. A kolbyho suchá košeľa. Nakoniec to zabil perinkovský sneh na priehybe a ostali po nás len anjel s (chcelo to byť pôvodne) čertom.
Naše ďalšie kroky viedli žltou značkou hlbokým snehom a potokom na asfaltku. taká asfaltka má dve hlavné výhody. A sú to tieto tri: netreba sa namáhať s tvorbou cesty v snehu, nešmýka sa, vidieť z nej priehradu a nevedie okolo salaša s hybernujúcimi ovcami a nepriateľsky brechajúcimi psami. Má však aj dve hlavné nevýhody: je dlhšia, a nudnejšia. A nevedeli sme, ako dlho nám bude trvať cesta k vlaku (teraz už vieme, že je to hodina (plus mínus dve minúty). Nakoniec kolby vyhlásil, že keď budeme vidieť most, tak vieme, že tam je stanica, ale že môžem byť pokojná, lebo zatiaľ ten most nevidíme. Na vlak sme nakoniec čakali 45 minút.
Zhrnutie
Výlet ako stvorený pre tých, ktorí majú radi zimu, sneh a ľad a neboja sa zablúdiť v lese. Okrem toho je ako stvorený pre skupinovú guľovačku či sánkovačku. Neváhajte sa tam vydať, cestu sme vám už prešľapali :)
záujem o ďalšie fotky môžete uspokojiť tu.
