Spoznala som ju hneď. Učiteľka...kedysi dávno učila na základnej škole, ktorú som navštevovala aj ja. Svojrázna osoba, deti si z nej uťahovali poza jej chrbát a ona si na oplátku uťahovala z nich: „Zdvihni ten papier, čo tam by si ho mala vidieť na zemi a tváriš sa, že tam nie je, Xénia moja!“ Nikdy si nepamätala mená svojich žiakov (alebo ich zámerne premenuvávala). S jej synom sme chodievali na klavír. Bol to fešák a moje spolužiačky doň boli tajne zaľúbené.Potom však prišiel zlom. Pribudla nová trieda. 3.C. Trieda na prvý pohľad celkom obyčajná, iba decká boli počernejšie, známky mali horšie a občas trošku menej voňali. Pani učiteľke nevoňali vôbec. Nevedela pochopiť, prečo práve ona dostala túto triedu. Vydržala to s nimi dva roky. Zmenila sa. Už to nebola tá pojašená svojrázna pani učiteľka, ktorú mali deti radi. Znervóznela, kričala, všetko jej prekážalo: „Čo tu chceš ty smrad! Páchneš ako opičák!“Nakoniec dala výpoveď. Jej syn vyrástol, odišiel zo školy a ja som o nej dlho nič nepočula. Teda...počula: „Vraj začala piť...Vraj ju syn bije...Vraj ju manžel vyhodil z domu...“ Nechcela som veriť hlúpym báchorkám, no keď som ju raz videla ako sa tacká z krčmy, vychudnutá, sivovlasá, doudieraná s rozbitým čelom...bolo mi smutno.Po niekoľkých rokoch som ju stretla. Čistú, s červenými vlasmi, usmievavú. Milo odpovedala na môj pozdrav, hoci nemohla vedieť, kto som. Zmenila sa.Kúpila som sójový chlieb, sójový syr, sójové mlieko a ( aby si aj môj brat prišiel na svoje) zopár keksov. Pristúpila ku mne: „Dobrý deň slečna, mám taký problém. Chcela by som vás poprosiť. Vidím vo vašom košíku syr, teda asi budete platiť viac ako 60 korún. Mám tu stravný lístok a potrebujem ho vymeniť, viete. Nemohli by sme to spraviť tak, že vy zaplatíte mojím lístkom a potom mi dáte 60 korún? O nič neprídete.“ Nechápala som. Pomaly mi to vysvetlila ešte raz. Neochotne, no súhlasila som a prišli sme ku pokladni. Aj predavačka si vypočula jej plán a súhlasila. Zaplatila som. Pozbierala som veci z košíka, nahádzala som ich do vaku. Ona mi chytila vak, povedala, že sa nemám ponáhľať a prijala odo mňa 60 korún. Celou cestou z obchodu mi ďakovala. Rozlúčili sme sa a mne napadlo, na čo vlastne použije tých 60 korún...Z myšlienok ma vytrhol jej hlas: „Naozaj ste ma zachránili, slečna! Ďakujem vám.“„Nemáte začo...“ ...pani učiteľka.
