Štrajkujúci pacienti?

Streda ráno. Voľný deň, ako stvorený pre spánok a iné pohodlné pasivity. Lenže ja som premohla odpor a pozbierala som zvyšok optimizmu, ktorý som nezapila kávou, pretože som sa chystala na odber krvi.7:30Prichádzam do čakárne. Pokúšam sa vysvetliť sestričke, že som zabudla ísť na odber v decembri (ej, nezodpovedná to pacientka, lenže december bol generálkový mesiac a za moje žily sa vtedy nemusel hanbiť ani narkoman), či mi nemôže zobrať krv dnes. Môže, berie kartičku a ja si sadám do čakárne a vyťahujem časopis.8:30Znovu sa pýtam sestričky, či môžem ísť na odber. Sestrička sa ospravedlňuje, že ona len zastupuje a že nás je sedem, čo chceme ísť a ona je iba jedna. Sústrastne na ňu pozriem, no pre istotu ostávam pri dverách. 8:45Prichádza akási pani. Vraj jej lekár zabudol dať pečiatku na recept a v lekárni ju čakajú s pripravenými liekmi. Ona potrebuje len pečiatku, ide na ďalšie vyšetrenia, okrem iného aj s mamou a viete...9:00Vchádzam dnu. Sadám si na stoličku a naťahujem ruku. Zrazu zaklope nejaká pani, že už prešlo 15 minút. Sestrička sa previnilo pozrie, že mám počkať, že táto pacientka má taký komplikovaný odber, že musí brať každých 15 minút...pani odchádza, znovu si sadám...znovu vstávam, ešte treba zmerať tlak...sadám si, pich, žblnk, odber je hotový, o desať dní volať pre výsledok. 9:13Pani dostáva konečne pečiatku na recept a napajedene odchádza.9:15Odchádzam do lekárne.9:20 Prichádzam na imunoalergologickú (alebo imunoalergiologickú?) ambulanciu. Začínajú tam robiť až od desiatej (nevadí, že idem skôr, lebo sa tam dllllho čaká) a naivne si myslím, že budem prvá. Som siedma. 9:45Sestrička mi berie kartičku poistenca.10:00Do čakárne, kde predtým sedeli traja ľudia nečakane vrazí celý dav pacientov. Chvíľu sa nič nedeje a ja sústredene sledujem maličké písmenká v Zákone o DPH. 10:45Dnu môže prísť prvá pacientka. Fakt sa tu dlho čaká.11:30 Nervózna spolučakajúca pacientka ťuká na dvere. „Sestrička, sme tu už od ôsmej!“ – argument je silný, no nie postačujúci. „No a? Ja som tu tiež od ôsmej, aj skôr!“ – pacientka si so zvesenou hlavou sadá...a šomre: „Ale vy ste tu v práci ... a my nie.“ Sestra za ňou ešte stihne zvolať, že poradie určuje pani prednostka a zabuchne dvere, na ktorých je napísané, že keď chceme byť vybavení prednostne, máme zacvakať 200 Sk. Chvíľku sa započúvam do rozhovoru dvoch spolučakateliek o tom, kde sa ako dlho čaká a že sú tu len pre výsledky.11:50Dnu ide druhá pacientka. Sestrička vychádza do čakárne a oznamuje, že pani docentka odchádza o chvíľku preč a že vybaví už len naliehavé prípady. Zdvihla som usedený zadok a šla som si po kartičku. Cestou sa pýtam okolostojacich frflajúcich pacientov, či je to vždy tak. Nie je, väčšinou prednostka (s krásnym menom Jagienka a množstvom titulov pred a za ním) vybaví všetkých pacientov. Aj keby tu mala sedieť do štvrtej.12:00 Sestra sa ma pýta, či chcem odísť, alebo počkám, či ma pani prednostka stihne vybaviť. Riskujem a čakám.O desať minút som na rade. Pani docentka na mňa pozrerá a konštatuje, že chce ďalšie vyšetrenie. Smer sestra.12:10Sestrička ma posiela kamsi na lôžkovú čať. Keď sa pýtam ako sa tam dostanem a ako sa to miesto volá...tak mi povie aspoň meno lekárky, poschodie a predmet vyšetrenia.12:11Pri odchode stretávam dve spolučakateľky. Čakali zbytočne, výsledky ešte neprišli. 12:20Hľadám lôžkovú časť. Výťahy idú obmedzene, tak si to šiniem na ôsme poschodie po vlastných. Zadychčaná vrazím do prvých dverí a prvého pacienta začnem spovedať, kto čo kde a ako...on mi odchytí prvého lekára a ten mi potvrdzuje, že taká doktorka u nich na oddelení nerobí. Skúšam ďalej. Odchytávam ďalšiu pacientku, ktorá ma nasmeruje do správnej čakárne. Čakám.12:45Ešte stále nestrácam nádej, že by som mohla stihnúť asistenciu o pol druhej.12:46Telefón, že nestíham.12:50„Akú máte poisťovňu?“12:55V čakárni so mnou sedí postarší pán. Chvíľu pokojne sleduje okolie, no keď spozoruje, ako sa zmätený pacient snaží vysvetliť sestre, že ho s tým papierom poslali z imunológie a nechápe, že nemusel prísť...rozrozpráva sa. Preberáme politiku a krátime si čakanie. Pán mi vysvetľuje, aké srandy spravili lekárom a prečo vlastne štrajkujú. Snažím sa zachovať pokoj a objektivitu myslenia, ktorú som stratila už s odobratou krvou o deviatej ráno. 13:15 Poďte. Tu si ľahnite na tento stôl. Poslúcham a ľahám si. Vyčerpaná už ani nesledujem, čo sa deje, keď tu zrazu cvak.„Striháte mi vlasy???“ – neverím vlastným zmyslom.„Áno, vyrežem vám kúsok kože z hlavy, mala by som vám ju aj oholiť, ale to nechceme, že?“„Čo mi vyrežete?“„Vám nepovedali? Kvôli histológii. Najprv vám pichnem lokálku , vyrežem a zašijem.“„Čože??? To mi nepovedali, len ma sem poslali!“„Nebojte sa a povedzte mi, či cítite bolesť...“....13:40„Ahoj mami, mám na hlave tri stehy, stretneme sa o štvrtej pred tescom...a kúpim si topánky.“Asistenciu som nestihla načas, takže sa aj plán programu zmenil. Obloha sa zamračila a plakala. Plakala presne desať minút. Cesta domov z električkovej zastávky mi trvá presne desať minút. Unavená a zmoknutá, zakrývajúc si rukou plešinu na už aj tak plešatej hlave,som došla domov a povedala som si, že ja veru dnes už nikam nepôjdem...Jediné, čo mi z toho vychádza je, že lepšie je byť bohatou a zdravou. A keď už chorou, tak s vplyvnými známosťami u lekárov, aby som nemusela čakať tri hodiny kým lekárka vybaví svojich známych.