Tip na túru: Magnezitárska šesťdesiatka

"Mami, cez víkend so mnou nepočítaj, idem na šesťdesiatku." - povedala som pred šiestimi rokmi mamke."Komu?" - zaznela tradičná otázka. Hoci je tento pochod z Krompách až do Košíc organizovaný každoročne pri príležitosti dňa mesta Košice, nikde nie je napísané, že trasu nemožno prejsť aj inokedy...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
šťastní turisti
šťastní turisti (zdroj: ja)

Trasa:

Krompachy (vlak) - Plejsy (modrá)

Plejsy - Gelnica (modrá, plus sem-tam nejaká tajomná skratka)

Gelnica - Izbica (stále modrá)

Izbica - ch. Erika (tá, čo je pod Kojšovkou, pre zmenu po žltej)

ch. Erika - Golgota - Idčianske sedlo - ch. Lajoška - Pišiverka - ch. Jahodná - s. Pod Kamenným hrbom - Košice (Bankov) (v podstate sme potom už šli celý čas po červenej)

Košice (Bankov) - Košice (Čermeľ) (to sme šli už stresom - lesom)

Dĺžka

podľa organizátorov: 60 km,

podľa hikeplannera: 55,5 km

podľa bolesti mojich nôh: minimálne 70 km :)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prevýšenie

1980 m celkovo podľa organizátorov (mám diplom, keď mi už nedali vlajku, ako mi každý rok sľubujú)

Čas

Svojho času sme nad jedenásť hodín ani nešli. Časy sa však menia a ani my už nie sme najmladší, čiže nám to trvalo 14 h 15 minút až domov (ku mne).

Náročnosť

Trasa po častiach nie je náročná, ale v celku je to dooooosť. Ešteže je to len raz v roku :) a na druhý deň nedeľa.

Účastníci...

...ktorí mali ísť, ale nedošli: Paľko (môj bráško)

...ktorí mali ísť, ale rozhodli sa, že sa odindividuálnia: Janka a Maťko (sa tvárili, že nevládzu, ale očividne chceli mať individuálnu prechádzku ;) )

...ktorí išli: Belo (najväčší a tým pádom aj najsklamanejší hokejový fanúšik), Karči (a jeho cigaretky), tuleň (skoro úplne nový hrdý otecko s primeranou kondíciou), Martin (ktorý chodí domov z Prahy len dvakrát za rok - na Vianoce a na 60tku), Šegi (to je na dlho) a ja (čo ma večne bolí kĺb a napriek tomu sa fkuse dakde trieskam)

SkryťVypnúť reklamu

Ako sme teda išli my

Vzhľadom k tomu, že to bolo pred pár mesiacmi, ponúkam len hrubý prepis mojich pamätí:

3:30 hlboká noc

Po rozospatej príprave a rannej hygiene, otvárame vchodovú bránu a vychádzame von. Prvý kontakt s ranným dažďom nás prekvapuje a pomaly začína znechucovať. Po presviedčaní, nech ma brat hodí aspoň na stanicu prichádzame k autu, ktoré stojí pred našou garážou. Zúrivosť strieda zúfalstvo, no na škriabanie kľúčom na dvere taxíka, ktorého majiteľku sme už niekoľkokrát vyzývali, nech pred našou garážou nestojí, neostáva čas. Telefonát Janke: „Pokúsim sa stihnúť nočák". Z diaľky ku mne dolieha tuleňov hlas: „Joooj, to stíha..."

SkryťVypnúť reklamu

3:50

Stojím na zastávke a čakám na nočák. Intenzívne telefonujem s Jankou a presviedčam ju, nech mi kúpi lístok na vlak. O 3.57 vyskakujem z autobusu a bežím na stanicu.

4:01

Prichádzam na stanicu, naskakujem na vlak a vyčerpaná hľadám spoluvýletníkov. Sadám si unavene do sedadla a vlak odchádza. Nakoniec som to predsa len stihla, čo bolo úplne skvelé, keďže som to bola ja, kto zlanáril polovicu účastníkov zájazdu.

5:06 za normálnych okolností sa otáčam na druhý bok

Vystupujeme na stanici v Krompachoch a obzeráme vstupný check-point. Po zaplatení zápisného dostávame tradičný proviant: čaj, resanku, jogurt a cukríky. Počasie sa nie a nie umúdriť a stále sa mračilo a poprchávalo. Janka s Maťom sa začali tváriť indiferentne a pomaly sa vytratili, kým my sme šaškovali s pršiplášťami.

SkryťVypnúť reklamu

Keď sme usúdili, že zrejme ideme nesprávnou cestou (keďže po minulé roky sme zvykli chodievať inak), miesto návratu sme zvolili radšej prechod cez pozemok starého polozrúceného domu. Potom sme prešli po dôverne známej ceste vedúcej do centra Krompách a odbočili na lúky. Tam sme stretli Janku s Maťom, ktorí sa romantickým krokom posúvali hore kopcom. Po chvíľkovej debate mi prezradili, že sa rozhodli nezúčastniť sa pochodu a idú svojim tempom tam, kam ich nohy budú vládať doniesť (nakoniec došli až na Kojšovku). Trošku som s nimi zaostala a keď som zistila, že nemôžem byť sama družina, rozhodla som sa pridať do kroku a dohnať hôrnych chlapcov.

Ako sa vraví, s nadmorskou výškou stúpa teplota, preto som sa rozhodla ignorovať mrholenie, ktoré postupne celkom ustalo a zbaviť sa pršiplášťa, kým sa ešte dá. Čím sme boli vyššie, tým bolo počasie lepšie a ráno sa ukázalo v celej svojej paráde.

6:23 Plejsy - prvý skoro check-point - teoreticky môžeme hovoriť o ráne

Vraj tu bol kedysi kontrolný bod, ale odkedy chodím 60tky, čo je od roku 2003, tak si nepamätám, žeby nám tam niekto dával keksíky, alebo aspoň čaj. Rozhodne je tam však malebná drevená búdka, do ktorej sa dá vynikajúco skryť v prípade nepriaznivého počasia. V našom prípade pred vetrom.

Výhľad bol skvelý, zima bola riadna, hoci smerom hore sme sa poriadne zapotili. Martin sa snažil obnoviť tradíciu z minulého roka, keď po mne hádzal snehové gule. Aj teraz pobehoval po kopci ako kamzík. Ja som však dychčala a ignorovala všetku snahu. Asi už starnem :).

6:44

Odchádzame z Plejsov a ideme do Gelnice. Cestou - necestou, vydávame sa cez dobre známu fialkovú lúku, ktorá sa môže pýšiť aj prvosienkami. Dobre známa strmá cesta nadol, vedie okolo zhnilej studne až do okrajovej časti Gelnice. Tam Belo zažil prvú konfrontáciu s miešačkou.

8:04 Víta nás druhý oficiálny check-point v Gelnici, to už bude ráno

V Gelnici na rýchlikovej stanici na nás čakali organizátori, ponúkajúci proviant v podobe čaju a iných dobrôt. Neúspešne som sa snažila dopátrať sa po mieste, ktoré by sa podobalo na WC, nakoniec mi však pomohla teta, pracujúca v krčme. Kebyže si tam nebola bývala zabudla mobil, no...neviem neviem.

Pokecali sme s organizáromi, napapali sme sa a vykročili ďalej. Gelnica je zároveň kontrolný bod, z ktorého sa štartuje na skrátené trasy (naozaj človek nemusí ísť celých 60 km). Vzhľadom k tomu, že na Kojšovku vedú takmer všetky cesty, rozhodli sme sa pre modré značenie. Trasa je krajšia, zaujímavejšia (ako napríklad cez Perlovú dolinu), nie taká strmá (ako cez kojšovské lúky) a nám už dobre známa. Okrem toho je z nej niekoľko nádherných výhľadov napríklad na Gelnicu, alebo Prakovce.

10:31 Izbica

Na rázcestníku Izbica, sa na modrú značku napája žltá, ktorá vedie ku chate Erika. Demotivujúci nebol len pocit smädu, (ktorý sa zmiešaval s panikou pri pomyslení na prázdne fľaše vo vaku) strmý kopec pred nami, či únava z už vyše päťhodinovej chôdze. Demotivujúce bolo hlavne značenie na rázcestníku, ktoré nám bez ohľadu na to, koľko sme prešli vytrvalo hlásilo čas 2h 15 min. Vedení vôľou a Belovým smädom a najmä hladom, prišli sme na asfaltovú cestu. Za každou zákrutou nás čakalo sklamanie, že ešte nevidíme chatu.

11:50 čajovňa Katka - check point pod Kojšovskou hoľou, cca polovica cesty za nami

Okrem únavy a smädu na družinu ustatých turistov doľahol silný nepriateľ v podobe hladu. Belo spokojne zvládol dve hrachové polievky v pomerne dosť krátkom čase, ostatným sa zvýšila domáca desiata. Vybrali sme si posledné provianty a zasadli. A sedeli natoľko dlho, že sa ozvala ďalšia nepriateľka - únava. S námahou, začali sme zostup domov. Aj keď si vždy hovoríme, že na Kojšovke sme v podstate už doma, predsa len sme ešte pred sebou čo-to otlakov mali...

...púť pokračuje...

Golgotou nadol smerom ku zlatoidským lúkam ku Idčianskemu sedlu išlo všetko pomerne hladko. Problém nastal práve v sedle, keď sa nám odhalil dokonalý výhľad na Hubertus. Kopec prudký, urastený a nepríjemný.

Nejedného turistu zlomí a on podľahne kríze. Našťastie naša družina pokope drží a takého turistu podrží. Tak sme sa voľajako dostali až na Prednú holicu ku chate Lajoška.

14:38 chata Lajoška, dajme tomu, že obed

Vysmiati organizátori, veselá chasa, polievka, čaj a hlavne zima. Dokonca aj Martin sa uchýlil k vetrovke. Len Šegi vytrvalo cvakal zubami v krátkych nohaviciach a snažil sa nás zimomriavkami oklamať, že mu zimy niet. Dlho sme sa tam preto veru nezdržali. Tento rok bol pochod oproti minulým (cca od 2003 určite, lebo vtedy som bola prvýkrát a bolo to tak) zmenený. Nešlo sa špeciálnou značkovanou trasou do Košických Hámrov, ale smerom na Jahodnú a priamo do Košíc. Prekonaním troch Pišiverkových kopcov, došli sme nad zjazdovku na Jahodnej. Prekvapila nás novo značená cesta. Zrejme mali akciu na farbu, pretože značka bola (asi v snahe zaviesť turistov na správnu stopu), takmer na každom strome.

Cca 16:00 chata Jahodná

Mať po ceste chaty ako je táto má tú výhodu, že sú vybavené celkom peknými sociálnymi zariadeniami, ktoré sme samozrejme takmer okamžite využili. Potom sme sa vydali veľmi nepríjemným lesom (o ktorom som už vravela v silvestrovskom blogu) smerom domov. Situácia začala byť vážna skoro tesne pred Kamenným hrbom. Belo totiž zapol svoje minirádio.

17:11 Kamenný hrb

Zle je vtedy, keď už človek vie, že je blízko, no predsa je ešte dosť ďaleko od cieľa. Unavené nohy hovoria dosť, unavená hlava hovorí: „Ty krava, načo si sa sem trepala??" a unavení turisti hovoria, že už chcú byť doma. Najhoršie je však vtedy, keď popri rutinnom rozhovore ľudí, ktorí sa takmer rok nevideli, sem-tam Belo zanadáva a utrúsi: 1:0, 2:0, 3:0...prestávka...to sú blbciiiii...4:0, 5:0, 6:0...ešte sa to možno zvráti...aspoň nech nie na nulu, lebo hanba bu...7:0, 8:0...a takto skľúčene sme šli do Košíc (áno zápas Česko - Slovensko, jedno z najväčších sklamaní v našom hokeji).

17:52 Bankov

Chvíľku to vyzeralo, že tuleň z Kamenného hrbu ani neodíde, nakoniec sa pohol...neostávalo mu nič iné. Cesta už viedla nudne dolu kopcom a podľa počtu odpadu sme odhadovali vzdialenosť do civilizácie na metre. Až sme došli do Košíc, kde už organizátori veľkým plagátom vítali unavených turistov. V krčme padla za vlasť kofola a možno aj niektorí prísediaci, keďže som sa rozhodla si vyzuť topánky. Tuleňa sme odprevadili na miestny spoj domov za Lenkou a malým Viliatkom a my sme sa odhodlali na strastiplnú cestu - nepriateľku kĺbov - strmo nadol.

19:20 doma, noc...spánok

81, 80, 79,...počítala som schody k nášmu bytu v úžasnom bloku bez výťahu. Prešla som teda peši z Krompách až domov, niečo okolo 60 km s 1980 m prevýšením za vyše 14 hodín. Cítila som sa skvele - akurát sa hodiť do postele a zaspať.

Poučenie z krízového vývoja do budúcna: Ako každý rok si vravím, treba mať niečo nachodené pred tým, než sa odhodlám na takúto túru. Ako každý rok tradične touto túrou otváram moju turistickú sezónu :). Pre viac fotiek treba kliknúť sem.

Zuzana Rajzáková

Zuzana Rajzáková

Bloger 
  • Počet článkov:  74
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
SkryťZatvoriť reklamu