Sedem hodín malo byť ešte len o desať minút, no my sme už netrpezlivo postávali na nástupišti číslo 16. Biely autobus mal otvorené dvere, no nik doň nenastúpil. Keď sa k nástupištiu začalo hrnúť podozrivo veľa mladých ľudí, šofér sa usmial, zatvoril dvere a odišiel. Chvíľku sme očami zmätene hľadeli dookola, no potom ako odpoveď dorazil ten správny autobus. Počet ľudí očividne prevýšil očakávania rutinných cestujúcich do Zlatej Idky. Nervózne posedávali na sedadlách a snažili sa nám dať najavo, že naše batohy sú presne tam, kde oni nechcú aby boli (a v podstate sme tam aj my). Cesta bola pridlhá na to, aby sme ostali v bdelom stave a prikrátka na spánok. Netrvalo dlho a pred hlavnou (tiež aj jedinou) poštou v Zlatej Idke sa tlupa neorganizovaných študentov (majúcich povinnú telesnú výchovu) snažila počúvať všeobecné rady a informácie o tom, ako chodiť lesom a tiež sa sem-tam uhýbala odchádzajúcemu autobusu. Po poučení, kadiaľ na Kojšovku, začali sme sa štverať hore kopcom. Cesta bola nenáročná (vždy ma fascinuje, koľko je človek po preflámovanej noci schopný na druhý deň vydržať), plná asfaltu, blata, potôčikov, kamienkov a iných vecí, ktoré sa bežne v takom lese dajú nájsť.Chvíľku sa šlo celkom fajn. Asfalt nás relatívne uchránil pred možnosťou ozdobiť si nohavice vzormi z blata, no potom prišlo veľké rozhodnutie: Ísť cestou, či necestou?Rozhodli sme sa pre necestu...snehom obsypaný svah. Chvíľku nás to bavilo brodiť sa snehom (dva kroky hore, jeden dolu), no v strede kopca sme si dopriali odpočinok. Potom sa sneh rozhodol, že nás nebude držať a my sme sa začali zabárať. Žiadny asfalt, ktorý by nám doprial pohodlnú chôdzu. Situácia sa zhoršovala každým ďalším zaborením sa, morálka družstva začala upadať, keď vtom sa na čelo skupiny prebojoval maťo (teda...on tam asi už aj bol...) a začal svojimi dlhými nohami merať hĺbku snehu. Na mieste, kde sa zo snehu márne snažila vytŕčať lavička, sme sa rozhodli vyprázdniť sneh z topánok. Každá snaha sa cení, aj keď táto vyšla nazmar, pretože sneh nás stále nechal tápať, do akej hĺbky asi napadol. Nakoniec sme sa prebojovali na asfaltovú cestu. Po nej sme krásne došli na Kojšovú hoľu, kde sa vybalili chlebíky, keksíky, jabĺčka a iné poživania hodné potraviny a naplnili sa nimi brušká. Okrem brušiek sa naplnila obálka s peniazmi za budúci výlet a vrcholová kniha zápisom o tom, aký je Maťo skvelý brodič. Keď sme dostali čiarku za účasť, nič nám nebránilo vrátiť sa naspäť.Cestu naspäť sme takticky volili po asfaltke, nenarušilo ju v podstate nič, ani moja snaha odfotografovať snežienky, skončiaca nohami v riečke, ani blato na ceste, ani rozhovory o počítačoch (ktorým moja maličkosť nerozumela a teda sa tvárila, že počúva a popritom sa zameriavala radšej na snežienky). Autobus sme stihli. Stačilo doň len nastúpiť.Sľuby, ktoré dávala obloha sobotňajšieho rána sa vyplnili. Slniečko, bezvetrie a krásny výhľad vykompenzovali svalovku a mokro v nohách. Aspoň sa človeku lepšie učí na zápočty ;) keď už je ten prvý apríl.
