Blažený život v paneláku

Unavene, no rýchlo, lebo v zimnej tme sa oplatí ponáhľať sa aj s boľavou nohou kráčam ku vchodovým dverám jedného z prvých panelových blokov v našom meste. Domov. Sledujem, ako suseda zhadzuje kľúče svojmu nápadníkovi a po chatrnej konverzácii sa ocitnem v relatívnom teple chodby. Unavene stúpam po schodoch a nie som ešte ani na druhom poschodí (načo by sme mali výťah, veď bývame len v päťpodlažnej budove) a do nosa mi vniká známy cigaretový zápach – suseda si vyšla na chodbu na jednu zdravotnú. Smrad sa šíri chodbou a ja sa pomaly dostávam domov. Z vedľajšieho bytu sa šíri hurhaj, ako na Silvestra. Sused zasa oslavuje svoje úbohé víťazstvo nad každodennou prehrou s dôstojnosťou a jeho priatelia ho v tom uchopočujne podporujú. Odomykám dvere. Chvíľu po mne ani pes nebrechne, no keď zažínam blikajúci neón, pribehne, zavrtí chvostom. Svetlo budí mamku, ktorá zasa na gauči „pozerá“ film. „Treba ísť vonku so psom. Idem vonku so psom. Musím ísť vonku so psom, zasa zasa...“ – rozospato kráča do kúpeľne. Na moje odhovárania a vysvetlenia, že o jedenástej so psom fakt von netreba ísť (najmä, keď bola vonku o piatej) nedbá, preto sa obetujem: „Choď si ľahnúť, ja s ňou pôjdem.“Navliekam psíkovi obojok, odomykám dvere a rýchlo ich zatváram, aby sa smrad (ktorý naplnil našu predsieň) nedostal do celého bytu. Štyri poschodia dolu, päť kolečiek pred bránou a zrazu sa niekto zdraví. Susedov syn. „Čo tu robíš, takto neskoro?“ – odomyká dvere, na tvári pobavený výraz.„Treba ísť vonku so psom.“„A to bol celý deň doma sám?“„Nie, ale treba ísť vonku so psom, chápeš.“„Chápem. Buzerácia.“ – povedal sused zasmial sa, zaželal mi dobrú noc a zmizol v svetle chodby. Onedlho miznem za ním. Umyť psa, umyť seba, zuby a spať. Trištvrte na polnoc. Teplá posteľ robí zázraky, dokonca ani menší hluk z vedľajšieho bytu nezabránil spánku, aby sa vkradol na moje viečka. Polnoc. Prudké svetlo zmazalo posledné snahy spánku prekonať hluk z vedľajšieho bytu. Mamka vbehne do izby a hľadá kombinačky (no fakt nechápem načo...pozdravujem všetky mamky – kutilky, ktoré musia o pol noci mať kombinované kliešte!), nevnímam nič, len bratovo mrzuté mrmlanie. Tma. Spánok nie a nie prísť. Započúvam sa do hluku odvedľa. Najprv nič nerozumieť, potom sa strhne hádka. Sused a syn. Jeden druhému čosi vyčítajú. Dve hodiny ráno - susedov syn rezignuje a púšťa si repráky na plné obrátky.Tri hodiny - susedovho syna omrzelo počúvanie techna (zvláštne, že ostatní susedia proti tomu nič nemajú) a opätovne sa púšťa do debaty s otcom. Driemoty? Päť hodín ráno - susedov syn nepríčetne ryčí na otca, že mu zničil život. Trištvrte na šesť - moja mamka nepríčetne vrieska na suseda a jeho syna, že keď nebudú ticho, tak zavolá políciu. Ticho. Úľava. Pokoj. Oddych. Spánok?Sedem hodín. Zvoní budík, treba vstávať, nájsť cestu do kúpeľne, naraňajkovať sa, vypiť kávu a začať sa učiť na skúšku. Naozaj neviem, kto navrhol bývanie v panelových bytoch, ale ruky mu polámať.