Cesta do Humenného prebehla rýchlo a bezproblémovo, aj napriek tomu, že šoféroval brat. Počasie sa dalo celkom zniesť, no keď sme konečne dorazili na miestny cintorín, začal padať ľad. Pokladanie kvetov a pálenie sviečok bolo tým pádom (ľadu) rýchle. Netrvalo dlho a už sme hľadali miesto na parkovanie pri cintoríne v Michalovciach. Keďže stále intenzívne , a hlavne nepríjemne, pršalo, ani tu sme sa dlho nezdržali. Ocko sa teda rozhodol, že keď už sú tie dušičky, pôjdeme pozrieť jedinú žijúcu babku. Po káve, krekroch, tyčinách (kobylky) a debate, v ktorej nikto nemal ani šancu o čo ide, sme babku vystískali, vybozkávali a prinútili ju sľúbiť, že na Vianoce nás bude tiež čakať.Domov (Košííííceéé) sme dorazili za šera. (to je tá anomália s posúvaním času, keď si o šietej večer človek myslí, že už je polnoc a treba ísť spať). Pri prechode cez nerovný úsek vozovky sme zrazu začuli hlasné BUMM, a nato podivný zvuk typu trrrrrttttrrrrrtttrtrrrt (skrátka, ako keď priviažem plechovky o motúzik za bicykel). Prečudesnému zvuku brat neodolal a odstavil vozidlo. Najprv to vyzeralo, že máme halucinácie, potom som zbadala, že nám odletela predná hmlovka. Tak sa mamka, ocko a brat pozerali, ako sa snažím opraviť svetlo, aby prečudesný zvuk nevydávalo. Provizórna oprava sa vydarila, stala som sa hrdinom dňa, nasadli sme a pokračovali v jazde.Keďže cestou späť sa reč zvrtla aj na jedlo, zastavili sme sa ešte v hypermarkete (ako inak) a nakúpili sme veci, ktoré sme chceli, ba dokonca aj také, ktoré sme nechceli (ako inak).Tu by sa krásny deň mohol skončiť, keby sa mamka nerozhodla zájsť na verejný cintorín.Verejný cintorín v Košiciach je najväčším cintorínom v meste. Hoci tam nie je pochovaný nik z našej rodiny, aspoň raz ročne tam zájdeme ucitiť si pamiatku známych. Treba uznať, že dopravný podnik sa aj tohto roku vyšvihol a posilnil MHD (prišla si po nás veľká maďarská harmonika – to ako autobus), no kým sme sa tam dostali, bolo už skoro šesť hodín (tá spomínaná polnoc). V tme sa ligotali tisíce malých svetielok zapálených pri veľkom kríži i pri malých hroboch a vytvárali naozaj dušičkovskú atmosféru. So zimou pod kožou a svetlom sviečok v očiach, nechali sme sa chvíľu touto atmosférou unášať aj my.„Kde to bolo? To nie je tu...Ja si pamätám, že tam bol strom a asfaltová cesta...Veď stromy zoťali...určite je to vyššie...to tu nevedia dať jeden poriadny kandeláber???“ – blúdiac tmou, hľadali sme miesta odpočinku našich známych. „To bolo určite vyššie...Ja si pamätám, že to bolo tam...keby tu nebola taká tma...“ – s kvetmi v náručí, sviečkami a zapaľovačom sme chodili sem a tam. „Tu je to!!!“ – natešená mamka postavila chryzantémy na kameň. Sviečky, krátka modlitba a šup ho hľadať ďalej. Druhý hrob mamka našla po pamäti. Na kúsku hliny sa beleli kvietky a pod dreveným krížom horela drobá sviečka. O chvíľku k nej pribudla kytica a párik svetielok. „V peňaženke mám číslo parcely.“ – pokračovali sme v hľadaní. Mamka na chvíľku odbehla k najbližšej blikajúcej sviečke a prečítala umiestnenie hrobu. Hľadáme, hľadáme, blúdime tmou. „Veď keby ťa tu niekto zapichol, tak si ani nepípneš. Pozor blato!“ – nebudem napínať, hrob sme našli, spravili sme kvietok zo sviečok a osvetlili sme ním ten naozajstný. Nejaký dobráčisko položil sviečky na chodník, takže cestu späť sme našli hravo. S dobrým pocitom sme sa vydali na autobus smerom domov. Tak si myslím, že hoci mihotavé svetlo sviečok v tme cintorína vytváralo neuveriteľnú atmosféru, také to verejné osvetlenie tiež nie je na škodu.
