Rozhlasujem to všade. Ja deti mať nechcem.
1. Každé dieťa niečo stojí. Znamená to výdavky naviac, a kým si nebudem istá, že u mňa tieto malé stvorenia budú mať všetko, čo potrebujú, aby boli zdravé, šťastné a spokojné...no jednoducho nie,
2. Každé dieťa niečo stojí. Znamená to časové výdavky. Ja budem ako správna emancipovaná žena pracovať, dieťatko bude v škôlke, škole, u susedov, u rodičov a ja naň nebudem mať čas...
3. Narodí sa, vychováme ho s láskou, nehou a citom, príde do krutého sveta, dostane sa do zlej partie a podľahne drogám...v najlepšom prípade nás začne okrádať, až napokon ujde z domu a my sa o ňom budeme dozvedať len cez jeho priateľov...
4. So všetkou láskou sa o neho budem starať, kým jedného dňa nepôjde z diskotéky s kamarátmi domov autom, havarujú a ublížia si v tom najlepšom prípade...
5. Vyrastie, začne odvrávať, ja (známa nerváčka, s náklonnosťou ku konfliktom) sa nahnevám, pohádame sa, znenávidí ma a odíde preč z domu
6. Nakoniec naň prepíšem dom, a vyhodí ma z neho preč a skončím na ulici, alebo ma dá do domova dôchodcov, kde ma bude navštevovať len na Vianoce a o mojej smrti sa dozvie od cudzích ľudí...
7. Pôjde po oslave s kamarátmi domov, niekomu rupne v bedni a podreže ho nožom...
8. Bude sa hrať pod oknami nášho domu a nikto na neho vyhodí televízor...
9. Nebude sa mať kde hrať, lebo budeme bývať na sídlisku, vyrastie z neho mestské dieťa, čo sa bude báť v lese, keď zašuští lístie, alebo vtáčik prefrndží okolo...
10. Budem mu kupovať autosedačku, helmu na bicykel, na lyže, chrániče na kolená, až bude také rozmaznané, že pri najbližšej príležitosti keď spadne "neochránené", si ublíži viac ako je je možné
11. Zapíšem ho do záujmových krúžkov, vyhodím na to veľa peňazí a nakoniec mi bude vyčítať, že nemá čas na kamarátov
12. Na betónovom sídlisku sa nebude mať kde hrať, preto bude stále sedieť pri počítači, až si pokazí zrak, bude hrať násilné hry cez sieť až si to raz bude chcieť vyskúšať naživo a niekomu ublíži, alebo niekto ublíži jemu
13. A to ani nehovorím o dospelých, ktorí zneužívajú deti, drogových dílerov, gambleroch, podvodníkoch a iných potmehúdoch...
14. A teraz si poviete, že to nie je pravda, že ho môžem vychovávať tak, aby sa žiadna z týchto situácii, ktoré sa dajú ovplyvniť, nestala, a ja ho budem vychovávať, aby bolo dobré, milé, sčítané, inteligentné,slušne sa správalo, bolo úctivé k starším, poriadne, ... a vyrastie z neho outsider, ktorému sa budú ostatné deti, ktoré majú tieto vlastnosti na háku, vysmievať...
15. A Zem je čoraz viac znečistenejšia, deti sa rodia handicapované, s dedičnými chorobami, trpia alergiami, civilizačnými chorobami, dýchajú hnusný skazený vzduch v mestách, ktorý bude čím ďalej tým špinavší, ...
Nuž, toľko optimistického výhľadu do budúcnosti...
Včera som stretla starenku. Bola malá, tvár malá čiarkovanú od vrások, živé očká zmätene hľadeli spod klobúčika. Bezradne stála v strede ulice a ja som vedela, že sa ma spýta:
"Počkajže dievčinka, kde je tu zastávka električky? Viete, tu som dlhé roky bývala, a neviem...ktorým smerom mám ísť." - reku, máme spoločnú cestu, nech ide so mnou.
"Jaj, ale ja už tak neviem behať moja, ako ty. Ja už mám 93 rokov," prekračuje z nohy na nohu. "Tuto som bývala, ešte s manželom, tuto dvaja, sami. Teraz som už presťahovaná a cítim sa jak v cudzom svete. Ulice mi premenovali, ľudia pozomierali, len čo som priateľku bola navštíviť. Aj ste mi dobre padli do rany, pretože som sa bála, viete, teraz, keď je taká tma, veľa podozrivých ľudí sa tu poneviera. Chlapa by som sa neodvážila spýtať. Bohvie, čo by si myslel. Ani starého. Ja už sa bojím, ani prstene, ani náušnice, ani retiazky už nenosím, čo som počula, že priateľke strhli z krku. Aj to málo čo človek má, mu vedia zobrať, naničhodníci." - pokračovali sme v ceste. Navrhla som, aby sme šli krížom pomedzi bloky, ale odmietla.
"Ja si to radšej obídem. Je tam svetlejšie. Viete, chorá som, už nemôžem bežať ako za mladi, inkfarty, porážka...doktor mi povedal, aby som si dobrý pozor dávala. A kam sa mám ponáhľať? Deti sme nemali, aj sme chceli, ale nedalo sa. Dva potraty, človeku ostane len ľúto. A teraz som sama. Vy máte domov, máte kam ísť. Kam mám ísť ja? Len to si vážte , že ten domov máte." - povedala, dvere sa zavreli a električka odišla.
Vychovať dieťa, ľúbiť ho, sledovať, ako rastie, ako sa mu darí, a ako starne. A potom sa tešiť z vnúčeniec.
Možno to raz bude argument, ktorý ma presvedčí o opaku.
