Príhoda prvá – DÁVNO
Bolo to v lete. Celé dopoludnie bolo horúce a dusné,poobede sa obloha zatiahla a celé mesto zmyla strašná prietrž. Lialo tak,že trávu kvapky úplne pritisli k zemi, na ceste vznikli potoky vody a z ulícsa vytratil i posledný vtáčik. A potom prestalo. Tak náhle akozačalo.
Zodvihla som telefón. „Nakofolu? Jasné!“ O päť minút som už kráčala k autobusovej zastávke.Prešlo desať minút. Trolejbus nikde. Prešlo druhých desať minút. Druhýtrolejbus nikde. Prešlo ďalších desať minút. Prišiel autobus. Malý autobus.Pomaly sa začínalo stmievať a dopravný podnik zjavne nepočítal s tým,že po tridsiatich minútach čakania sa na zastávke nahromadí zopár desiatokľudí.
Autobus zastal a ľudiasa naň lačne vrhli. Tí, čo boli pomalší, mali smolu, pretože sa doň nezmestili.Ja som ale rýchla, postavila som sa na jednu nohu, jednou rukou som visela natyči (keď stojíte, držte sa) a tak som cestovala niekoľko zastávok. Sklása začali zahmlievať, vonku začalo opäť poprchávať. Veľa ľudí v malom autobuse.Pomaly začal dochádzať vzduch. Postavila som sa na dve nohy, nechala do rukyopäť prádiť krv a natiahla som ju, že otvorím okienko. Pomohol mi pánstojaci opodiaľ (aj keď v tlačenici sme si všetci blízki). S úľavou somtelu dodávala kyslík, keď vtom pán sediaci podomnou okienko zavrel.
„To snáď nemyslíte vážne!“ – zúfalo som naň zvolala.
„Ale veď na mňa prší!“ – pán sa urazene ohradil a ja som lapala podychu, pred očami som videla bielomodročierne bodky a cítila ako mi z tváreodchádza krv. Spolustojaci vedľa mňa ma chytil, keď som sa pomaly zošuchla dolu.Našťastie som nepadla hlboko, lebo nebolo kde, len som sa oň pohodlneoprela. Keď o pár zastávok sediaci pán vystúpil, sadla som si drzo na jehomiesto a predýchavala...
Príhoda druhá – NEDÁVNO
Piatok. Bola somasistovať, bolo pekne, Marekova mamka teda navrhla prechádzku do parku. Keďžesom tam ešte nebola, bola som za, Marek bol za už zo zásady a jeho mamkasa potrebovala vyrozprávať. Tak sme nastúpili na električku a vystúpili naokraji mesta. Prešli sme pomedzi rodinné domčeky, obišli sme robotníkov, ktorívírili prach, až sme došli ku domovu sociálnych služieb – domovu dôchodcov.Park je nádherný, priestranný s jazierkom uprostred, kačičkami, tulipánmi,narcismi a stromami, ktoré sa pretekali v odtieňoch zelenej. Chvíľusme sa prechádzali, potom mi Marek s mamkou ukázali sochu Jána Pavla II.,ktorá bola z kovu a na slnku sa leskla.
Na konečnej sme zbadalielektričku. V rámci Marekových možností sme sa teda ponáhľali, aby sme justihli. Nastúpili sme, Mareka usadili ako prvého, potom si sadla jeho mamka.Ostala som stáť, aby som bola pri nich. Spolu s nami nastúpil aj chalan.Prefarbené vlasy plné gelu, náušnička v uchu, žuvačka v ústach. Moholmať 15 rokov. Na ďalšej zastávke nastúpila staršia pani. Barla v ruke,horko ťažko vystúpila po troch schodíkoch a celá zadýchaná hľadala miesto,kam sa zloží. Marekova mamka chvíľu pozerala na chlapca, no ten sa sústredenepozeral von oknom. Začala sa dvíhať, aby si pani mohla sadnúť na jej miesto, nostarší pán sediaci obďaleč ju predbehol.
Na ďalšej zastávke chalanvystúpil, na jeho miesto si zadok zložilo mladé dievča. Namaľované vyzeralo na20, takže mohlo mať 16-17 rokov. Čo čert nechcel, na ďalšej zastávke nastúpilstarší pán s dvomi barlami. Tomu trvalo nastupovanie ešte dlhšie a keďzačal očami pátrať po voľnom sedadle, opäť bolo niečo na skle maľované, pretožedievčina na to sústredene hľadela a pána ignorovala. Marekova mamka sateda opäť zdvihla, na čo ju pán upozornil, aby si sadla, že on si miesto nájdevzadu. A ťažkým krokom sa presunul do zadnej časti električky. Tak som lenpozrela na Mareka a jeho mamku a predýchavala...
Príhoda tretia – DNES
Nedeľa. Čakajúc naautobus, rozmýšľala som, či v ňom bude toľko ľudí ako minulý týždeň, keďbol taký teplý víkend. Bolo ich menej, ale to, že je autobus plný bolo vidieťuž z diaľky. Zastal na zastávke, pomaly sa z neho vyhrnuli ľudia, lenjedna pani s tromi dievčatami z neho rýchlo vybehli. Keď somnastúpila, došlo mi. Celá zadná časť autobusu bola poznačená obedom, ktorýkomusi nedobre sadol v brušku a tak sa vypýtal von.
Poznační boli aj trajaturisti, uchopočujne boli z Čiech a „domlouvali“ sa o tom, prečo totam tak vyzerá.
„ To mohla chvíli vydržeť, až vystoupí.“ – povedal mladík držiaci psa navôdzke.
„ No jo, ja to mám i na botě.“ – posťažovala sa dievčina, ktorá v rukáchdržala šteniatko.
„ Tož děti, aspoň múžete doma říci, že jste měli nezapomenutelný zážitek“ –zaklincoval to otec.
Dievčatko mohlo povedať,že jej je zle. Mohlo vydržať po najbližšiu zastávku. Mohlo si pripraviť aspoňnejaké vrecko. Mohlo decentne skloniť hlavu, aby nezašpinilo všetko dookola,ale len malý priestor pod sedadlom. A čo je najdôležitejšie...Jeho mamka,ktorá sa tak ponáhľala z autobusu to mohla povedať šoférovi, vypýtať odneho handru alebo vedro s vodou a zlikvidovať pozostatky. Ona miestotoho rýchlo vybehla z autobusu, nechala po sebe špinu a smrad a pohoršenýchcestujúcich. Smrad sa zo zastávky na zastávku zhoršoval, tak som vystúpila, abysom počkala na iný autobus a predýchavala...
